Long, long time ago...

Opäť sa pokúsim zveriť blogu, ktorý už nie je pre moju osobu dostatočnou satisfakciou. Uvidíme či sa to po tomto poste opäť podarí...

Pred očami sa mi premieta toto leto. Konkrétne okamih z noci zo soboty na nedeľu. 21.-22. júl 2013. Niečo po druhej hodine a ja stojím uprostred masy ľudí hľadajúc majiteľa Motorhead mikiny, ktorá ma zohrievala počas nočných chladných hodín. Po oznámení že odchádzam sa jeho orieškové oči zaligotali. Lúčenie? Áno. Jeho pery na mojich, ale pevnejšie. Sympatie? Z mojej strany len fyzické. Bolo to skvelé. Animálne. Silné...A tak ďalej. Napokon "Zavolám ti" a hajde domov s pocitom špiny, ktorý veľmi rýchlo vyprchal.

Cítila som sa skvele...Ale nemalo to ísť ďalej. Čo sa stalo vo Vegas, malo zostať vo Vegas, pretože zatiahnutím do reálneho sveta to stratilo na atraktívnosti. Hlavne u neho. Tak sa tu z toho pomaly snažím dostať a takisto tomu nepomáha bývalý, ktorý sa rozhodol že ma nutne potrebuje vidieť. 

...fuck you, guys. 

The best night of my life.

Attention-whore. Slová behajúce mi po rozume. Dlhé čierne vlasy, strnisko a piercing v pere. Zeleno-hnedé oči s iskrou upreté do mojich. Je pravda, že tie oči sú krásne, hoci nemajú cit. Ale pery ten cit mali. Aj jazyk. Neciteľná chuť. Hoci v rukách držal pivo a cigaretu, jeho pery tak nechutili. Nekonečné bozky ktorými som dobehla zameškané, vykompenzovala si predošlé mesiace kvôli ktorým som toľkokrát preplakala noci. Zdanlivo zamilované sladké reči, ktorým by možno iná uverila. So mnou však nepohli. Vedela som, že to je len bohapustá fraška, jediná hra. Aj to, keď sme boli práve zaneprázdnení sami sebou, ten pohľad okoloidúcej ryšavky, prepaľovala nás očami. Hodinu a pol si ma hľadal Blowko? Nehľadal, užíval si si s náhradou. :) 

A napriek tomu som zostala. Síce odmeraná, neochotná sa s ním váľať v tráve, neochotná zostať s ním osamote. Ako keby ho to ešte viac ťahalo. Ako keby som mala nejaký magnet, alebo čo. A dnes? Dve hodiny ráno, štyri minúty a SMS v znení "Zajtra ti volam :)". Nič. Ako som si priala, chvalabohu. One-time thing, akoby som to vyjadrila v angličtine. 

Som zato rada. Veľmi...

Blank stares.

Snažíš sa byť drsná vzhľadom, aby si zakryla tú slabosť vo vnútri.

 Pocit keď mi rok dozadu v podstate neznámy človek povedal o mne pravdu? Na nezaplatenie. Hnev, úzkosť a napokon uznanie. Celá ja.

O čom chcem písať? V podstate o ničom. Skutočnosti ktoré ma trápia sa bojím napísať, pretože ak náhodou nie sú skutočné, tak by sa skutočnými stali. (Everyone knows what I mean, of course.)

Vzďaľujú sa. Tak, akoby boli ostrovmi. A ja sa strácam v šírom mori, ďaleko od tej spásonosnej pevniny v ktorej ako jedinej vidím istotu.

Je ťažké byť sama. Je ťažké byť sama so sebou.

Vo vlastnej hlave, každý jeden deň. Zaoberať sa tým istým čo pred polrokom, snívať o tom istom, čo nikdy nenadobudne skutočné a reálne obrysy. 

Ten pocit, keď vlastná matka spomenie jednou vetou to, na čo sa snažím zabudnúť už riadnych 7 mesiacov. Staré rany boli otvorené a nové sa práve otvárali. Jedna, druhá, tretia. Postupne za sebou. Perličky krvi vyvierali spod kože na svetlo sveta aby opísali vnútorný stav majiteľky. 

Som šialená, viem. 

A netvrdím to len preto aby som bola "oh so fucking hipster".

Čo ma privádza k ďalšej citácii.

Všetci ste true, pure, či core. Klamete samých seba tým akí ste výnimoční či nebodaj originálni. Spamätajte sa.

 To by bolo nadnes snáď všetko.

Gabby.

I became the iron woman.

Prečo chcem tak strašne zmeniť svoje telo? Čím viac kovu, tým viac spokojnosti. Čím tenšia koža, tým väčšia radosť. 

Azda si to úbohé dieťa myslí, že keď zmení zovňajšok, dostane ten hnus zvnútra preč? Že sa automaticky zmení aj duša? Omyl, drahé dieťa. A ty ten omyl budeš pociťovať po dlhé desaťročia, až kým ho nepochopíš.

"Dostaneš z toho rakovinu...."

Nie, drahá matka. Rakovinu nedostanem, tá už je dávno vo mne. A len ona rozhodne či sa vydá svetu, alebo nie. Chcem si užiť svoj život skôr, ako vôbec začnem žiť. Možno to je chyba, a možno nie... Mám čo chcem. A aj viac. A budem v tom žiť pokiaľ mi to moje ja dovolí.... Práca? Nezabráni mi v tom ani ľudský primitivizmus? Neviem...

Leave me alone to die, darlings. 

Gabby.

Longer than I can.

A je to tu. Celú noc ma trýznili nočné mory...že si nestihnem kúpiť lístok. Že sa vypredajú behom sekundy. Asi najhoršia nočná mora čo sa týka tohto...neviem si predstaviť že by sa to stalo. Že by mi niečo zabránilo ich vidieť a počuť. Bol by to môj najkrajší večer. Noc. Deň. Mesiac. Rok. A tak ďalej....

A čo mám zatiaľ nové? Nič. Chystám si nervy. Tvárim sa že neexistujem. Smútim ako nejaké dieťa...

Spýtam sa? Skúsim šťastie aj napriek pochybnostiam? Bolo by to úplne super, dokonalé, skvelé....úžasné. To je proste to čo by som chcela. Potom už môžem aj umrieť.

Moc toho nenapíšem..som plná protichodných pocitov z posledných udalostí, s ktorými sa ešte stále vyrovnávam. 

Too weird to live but much too rare to die...

Mirrors start to whisper, shadow starts to see.

Chýbaš mi. Tak neskutočne veľmi, až to bolí. Psychicky aj fyzicky. Môj prístav pokoja. Môj najlepší priateľ. Ten, ktorý mi pomáhaš zabudnúť na problémy. Pri tebe strácam všetko čo ma ťaží. Upadá to do hlbín a ja som ľahká ako pierko. Ľahká a neskutočne šťastná. A k tomu všetkému mi stačí tvoja prítomnosť. Tvoj chlapčenský hlas, zamatový a veselý. Tvoje orieškové oči, pri ktorých mám pocit, akoby mi hľadeli až na dno duše. Tvoja neodpustiteľná cigareta a neznášanlivosť voči alkoholu.

Zbožňujem ťa takého, aký si. Chcem aby sa nič odvtedy nezmenilo. Chcem aby naše priateľstvo trvalo naveky a aby som zažila ďalšie skvelé leto s tebou. S tebou som v nebesách, no bez teba klesám na dno. Mám strach zo zmien. Mám strach že si na mňa už nenájdeš jeden jediný deň. Alebo že zmeníš svoj postoj k istým veciam. 

Prosím, zostaň...

And like a ghost in the silence I disappear.

Stratila som tajomstvá. Neviem už viac písať. Čo vlastne viem? A sú vôbec depresie dedičnou záležitosťou...?

Genetika je fajn vec. Teda čo sa všeobecnosti týka. Inak namiešava blbé koktejly toho kým sme. Fakt blbé. Myslím tak blbé, ako keď zmiešate rum s pivom a na to hodíte vodku. (Zasa som pri chlaste. Dokážem niekedy prirovnávať k niečomu inému?) A ako som to dopadla? Skrývam sa pred všetkými. Ak by to šlo, skryla by som sa najradšej pred sebou. (Keď o dedičnosti, pri schizofrénií je pravdepodobnosť nejaké 3%. Hmmmmmm...) Prázdnota, žiadny pocit ktorý by tú prázdnotu naplnil, žiadny človek, žiadna činnosť, absolútne nič. 

Nevidím najmenšiu nádej ani v tom, v čom som pred istou dobou videla spasenie. Oplatí sa vôbec písať že ma to ubíja? Má zmysel si priznávať že zase neviem ako ďalej? Nemá. Pretože to absolútne nič nezmení. Nie som v rozprávke so šťastným koncom. Tu nikto nepríde s čarovným nápojom ktorý keď vypijem, budem šťastná naveky (vekov, aaaameeeen). Buď sa pretlčiem sama, alebo sa nechám udupať. Druhá možnosť je mierumilovnejšia. Keby...keby vedeli, ako neznášam každý jeden pohľad ktorým ma obdaria. Ako neznášam tie hnusné tváre, ako na mňa vyvaľujú okále a v duchu ma označujú za najväčšiu socku na svete. Nevedia ako strašne sa mi to hnusí. Ako strašne by som chcela byť niekým iným. Alebo niekde inde. S inými ľuďmi. S inými myšlienkami. Nikto by mi nepripomínal zakázané. A záchvaty zlosti, sebaľútosti a bezmocnosti by nebolo potrebné tlmiť bromazepamom. 

Gabby.

Was I your knight in shining armor? Or the apple of your eye? Or just step to climb...?

Je to zvláštne. Celý tento stav. Netýka sa to konkrétnych vecí, skôr je to len také prechodné, povedala by som. V prvom rade som šťastná že už je jar. Hoci aj dážď, ale je mrte teplo. A to je to čo som chcela.

Hoci som permanentne v miernej depresii, nie je to už také zlé. Aj keď dnes si ma démoni podali dodatočne za celý týždeň. 

Zbožňujem ten pocit. Sedím v autobuse, v ušiach mi znie neprikrášlená pravda kvôli ktorej si pri mňa nikto nesadne. Je to rešpekt alebo strach? Som divná, či zlá? Nič. Som to ja. Chcem však písať o tom čo som počas svojho nowhere-tripu zažila. Nie, nie je to nič špeciálne a zvláštne. Obchodné centrum plné ľudí, mierna úľava ktorá sa ma zmocnila na streche. Fascinujúci pohľad z niekoľko metrovej výšky dolu. Myšlienky ktoré sa utápali v radosti a dusili sa žiaľom zároveň. Koľkokrát ma napadlo skočiť? Nikdy som to nespravila, a ani nemienim. Vážim si svoj život...nech je aký je.

Najviac ma paradoxne rozveselili ľudia. Deti na ihrisku. Bajkeri na dráhe. To, že sa tam uvoľnene smiali. Cítila som z nich eufóriu, úplnu radosť a číre šťastie. Sálalo z nich na metre. Ťahalo ma to k nim, chcela som, aby tým šťastím nakazili aj mňa. Aj keď som si myslela že to nie je možné, predsa vo mne len kúsok zostal. Dúfam že sa tam udrží čo najdlhšie. Verím v to. Nedúfam. Verím.

A čo ľudia všeobecne? Kapitola sama o sebe. Roztržití postarší pán so štósom papierov pod pazuchou. Mačovia s väčším egom ako mozgom. Zamysleniahodní ľudia sediaci na lavičke a pozorujúci okolie. Tá pretvárka vládnúca v skupine post-pubertálnych detí. Hranie sa na niečo čím nie som, a nikdy nebudem. To je zrejme heslo dnešnej generácie.

Na moment som si spomenula. Skôr než som stihla zahnať všetko naspäť do šuflíka a zamknúť ma premkol ten čudný pocit. Čierna hora. Korzo...Korzo. Tam už nikdy v živote nevkročím...Tobôž nie pod hrozbou smrti. Too much memories and too much stupid things I have done. A vôbec...som rada že sa mi podarilo nejako sa odosobniť. Keď už nie je sneh, nie je nič čo by mi to všetko pripomínalo, je to lepšie. Nový začiatok. Som rada že môžem vojsť do "pivnice" bez toho, aby som sa sklátila od nervov a plaču. Je mi to už jedno. Minulá sobota na mňa vyvinula priaznivý a žiadaný vplyv. Misia splnená, môžem žiť ďalej.

Yolo.

Gabby.

Hi, my name is B. B Itch.

Hi. I am bitch and my favourite hobby is being the biggest asshole in the world.

Especially to the ones I love.

I want to help, but I hurt them.

*clap, clap*

I am gonna dig up myself.

See you later.

Self-harming.

Ten krásny pocit, keď sa týrate fotkami. Vedome.

Ten krásny pocit, keď čítate pozitívne komentáre pod nimi. 

Keď viete že sú šťastní.

...

Keď si uvedomíte že ste boli len jednou z mnohých.

Nič vážne. Nič priame. Len ďalší zárez.

Bolesť, smútok, znovu a znovu.

Flooded by memories.

...

Fuck memories. Fuck you.

Fuck the world. 

Fuck it all!

Keep fuck till death.

Gabby.

All the lies.

Sedela mu na pleciach, rukami mávala do rytmu piesne. Piesne, ktorú nepoznala, ktorá sa jej ani veľmi nepáčila. V krvi jej vyvádzal pán Alko Hol, a ten robil riadnu šarapatu. Vyvliekla si spod voľného trička podprsenku a hodila ju s krikom na pódium. Bolo jej fuk že má obrovské prieramky. Bolo jej fuk že ten, komu sedí na pleciach nie je stopercentne dôveryhodný, čo sa tohto týka. Vedome šla do rizika, chýbala jej vôňa nebezpečenstva. Aj keď to nebezpečenstvo je diskutabilné. Pre ňu bolo nebezpečné byť v jeho blízkosti, pretože vedela, že nech by mala akokoľvek pevnú vôľu, jemu neodolá. Podvedome mu ani odolávať nechcela. A uľavilo sa jej, keď sa zakaždým vzdala. Hoci vedela že je v jeho očiach na najnižšom možnom mieste. Hoci vedela, že on vážne nemyslí ani jedno jediné slovo. Vedela, že oni spoločnú budúcnosť nemajú. No napriek tomu sa ju silou mocou snažila vytvoriť, aj keď šla proti tomu čo hovorila. No chcela ho, a veľmi. Môže to zvaliť na alkohol. A tváriť sa, že si nič nepamätá. Tak ako on... Ale obaja si to pamätať budú. No s tým rozdielom, že ona bude túto spomienku vyťahovať v každú jednu osamotenú chvíľu. 

Dal ju dolu, v očiach im svietili ohníčky vášne   alkoholické iskričky. Surovo jej strčil jazyk do krku, no ona si napriek tomu dokázala nahovoriť že sa jej to páči. Bola stvorená na submisivitu. Ako S&M štetka by zarobila snáď aj milióny. Správala sa ako kurva, hoci ňou nebola. Videla vlastné ideály v tomto remesle ak sa to tak dá nazvať. Chcela byť štetkou, kurvou. Chcela spávať s každým kto niečo viac znamenal a na chvíľu si navnadiť falošný pocit lásky. Nechala sa mu pretiahnuť. Vedela že tie slová trvajú iba túto chvíľu, ráno to už nebude pravda. Bude pre neho špinavá handra. Bola špinavou handrou. Zo zúfalstva voči nemu. Pretože príliš dobre poznala svoje sny. A ešte lepšie spoznala krutú realitu. Že žiadna pravá láska neexistuje, rovnako ako princovia na bielom koni, či romantika. Zo zúfalstva si prikrášľovala túto nechutnú realitu, pričom sa zabárala čoraz hlbšie do sračiek, v ktorých bola. Zdanlivo žila svoj sen, pričom takto zabíjala samú seba. Nechcela nikoho iného, iba jeho. On to vedel príliš dobre, pričom ona to z úst nevypustila ani raz. Nevážil si ju. Pohŕdal ňou. Vysmieval sa jej. Kruto, odporne, nenávistne. 

A v hĺbke duše vedela že si to zaslúži. Zapredala vlastnú česť, hrdosť a seba samú. Za falošnú predstavu lásky v tejto bohužiaľ nie falošnej realite.

Dostala som zo seba, čo som chcela? Nateraz možno.

Gabby.

Where the hell did my angels go?

Nechcem napísať o tom, čo sa ráno stalo. A ani to nenapíšem. Lebo cítim, že ak o tom budem hovoriť, ak to čo i len slovkom spomeniem, padnem na dno. A to sa už nikdy viac nestane.

Dosť ma rozčuľuje ten biely sajrajt ktorý neustále padá. Ak by som prijala jednu ponuku, o takomto čase by som sa chystala na odchod do môjho milovaného Francúzska. Lenže ktovie prečo som ju neprijala. Už beztak cítim výčitky voči svojim svojim rodičom, že som pre nich finančne náročná. Čas na plnenie snov sa odkladá na neurčito, povedala by som. Mama ide na operáciu. Nastane skúška. Pre mňa samú. Chcem si dokázať, že to čo si zaumienim aj zvládnem. Mesiac. Mesiac denného upratovania troch barov. Barov, ha. Herňa, bowling a najväčší humus na svete. Ale ja som silná a dokážem to. A naučím sa mať energiu. Ako to vidím, začnem fičať na Rockstar-e. Alebo na nejakom inom energetickom nápoji. Ale dokážem to, aby mohla byť na mňa ona pyšná. A verte tomu, že bude. 

Keep...nothing.

Gabby.

Najhoršie výčitky sú tie nemé.

Zúrim sama na seba. Keby sa to dá, kopla by som seba samú do riti. To je však zatiaľ len v hypotetickej rovine. Prečo? Past is coming. Maybe because I call it back everytime. Tu je koreň problému. Žeby som riešila minulosť preto, že nemám čo iné? Možno to tak bolo, teraz to tak nie je. Je to silnejšie ako ja, nech vrčím koľko chcem. Už zopár dní sa mi žiada po cigarete, po skrúcajúcom sa dyme nad mojou hlavou. Potrebujem  aby sa mi vpíjal do šiat, do kože a vlasov. Potrebujem to, čo si odopieram od trinásteho decembra. A potrebujem toho, koho si odopieram od dvadsiateho piateho februára. Mysliac si, že som z toho naplno vonku som sa zmýlila ako ešte nikdy. Nie som. Chytí ma to v časoch, ktoré si dovolím označiť za temné. A tie práve teraz po večeroch prebiehajú. Vtieravé spomienky, myšlienky a predstavy ktoré sa nikdy nesplnia. Nie si v nejakom naivnom románe, drahá. Toto je realita. Nikto sa tu nebude zaujímať o to ako sa cítiš. O dôvod prečo sa tak cítiš. A už vonkoncom sa nikto o teba nebude starať. Tu nie je žiadny princ ktorý ťa bude brániť. Akokoľvek silno si toto dokola stále opakujem, má to na mňa pramalý vplyv. Akoby som tomu nechcela ani veriť. Samozrejme že nechcem. Predsa som tá naivná slečna, ktorá verí, že každý má v sebe kúsok dobrého a má najčistejšie úmysly. Tomu sa povie naivita - level: ja. Znovu po večeroch plakávam s hudbou v hlave, znovu odpovedám na zvedavé otázky príkro a odporne. Znovu týram samú seba a znovu odolávam pokušeniu urobiť to čo som robila vždy v takejto situácií. 

Ale ja som silná a ja to zvládnem. Nezmením sa na nepoznanie, to nejde. Iného človeka zo seba neurobím. A žiaľ ani z neho a ostatných ľudí okolo mňa... Nemám byť vlastne ani prečo silná. Ale viem, že ak toto dokážem zdolať, budem si konečne môcť plniť tie najtajnejšie sny. Budem cestovať, mať plnú hlavu radosti a šťastia, a už nikdy ma neprepadne nejaká spomienka na neho, či myšlienka, ako sa asi má. Chcela som, aby bol v mojom živote dlhšie, no on je zrejme osudová osoba. Osudová osoba vás má iba niečo naučiť, nie zostať s vami po celý život. I keď to, čo vás naučí nikdy príjemné nebýva. Obzvlášť keď ste z tých, ktorí spravia tú istú chybu najmenej 10-krát. 

Keep believing.

Gabby.

I breathe you in.

Netuším prečo ma tak to tak zobralo...

Že sa na mňa pýtal. Vážne ho to zaujímalo, alebo to nadhodil len tak?

Zaráža ma, ako to so mnou cuklo.

Asi som sa už načisto zbláznila.

(Muhahahahahaha ----> diabolský smiešoQ.)

Ten človek v podstate pre mňa nič mimoriadne neznamenal. 

Vlastne áno.

Mali sme si z koho robiť srandu (HAHAHAHAHA :D).

Verím v to že 15. júna nám začne leto. Všetko sa začína tváriť ružovejšie. Stále čierno, ale do ružova. Miláčik mi nakoniec ostáva tu. A v júni oslávime leto hádam aj s treťou, poprípade viac nemenovanými osobami. Verím v to.

(Pomaly sa mi zdá že opäť skĺzam k Heartlessovi. Aj keď nesmiem. And I don't fucking like it.)

I am sorry I suffocate you. It must feels like I hate you.

Gabby.

I wish you never met me.

Viete čo? Shaddix má prekvapivý vplyv na dušu. Hlavne to keď mi vrieska do hlavy pravdu.

"I tried to drown the pain away, but my pain learned how to swim."

Koľkokrát som spomínala na to čo vždy? Nikdy mi to tak nelámalo srdce. Opäť a na ešte menšie kúsky ako predtým. Budem to však aj tak riešiť? Bolesťou, nikotínom a chlastom? Utápaním sa vo vlastnej výbušnosti a agresivite, pretože veci nejdú podľa mojich snov? Nie, nie. Už toho bolo dosť. (Ozveny revolučného hlásku vo vlastnej hlave, hihi.)

Čo mi pomáha skutočne? Začínam na to zabúdať. Zabúdam veriť. Ale ďalšie udalosti mi nasvedčujú, že nesmiem prestať. Len ono to ide vážne ťažko, keď sa vám pred očami rútia istoty. Keď vám pred očami zamdlieva človek ktorého milujete. Pomaly sa rúca aj on a najhorší je pocit bezmocnosti ktorý máte. Pretože všetko čo môžete urobiť, sú iba slová. Skutky a slová neexistujú. 

Nenávidím keď sa bezmocne pozerám na ňu ako trpí. Ako jej neviem pomôcť. Ako by som ju najradšej z toho pekla vytrhla a zriadila jej osobný raj, jej vlastný svet kde by už nikdy nemusela plakať. Či už aj navonok, alebo vo vnútri. Lebo ona si toto nezaslúži a nikdy si to nezaslúžila. Má na viac. 

A mňa ide poraziť.

Prosím, ty, tam hore. Ja viem že tam si. Tak hoď oko dole a pozri aký bordel tu je. Láskavo s tým niečo rob. Lebo schytáš dobrý kopanec do zadku. Vďaka.

Keep being hopeless.

Gabby.

And then he turns to black.

Našiel sa kráčať v lese. Bol sám, spoločnosť mu robil iba jeho vlastný tieň. Dokonca aj ten akoby mu vyčítal všetko, čo si vyčítal sám. Svetlo sa strácalo a jeho telo bolo zahalené temnotou. Osamelý s krížom na krku. S krížom, ktorý symbolizoval a zosobňoval bremeno celého jeho života.

(bliknutie RP, finančná výpomoc, 80€ rukou, 150€ orál....hrdosť, hrdosť everywhere)

Everytime you are near you leave me cold. 

...And one piece of past called me once again. And I am fucking...Fajn. Som zmätená vlastnými pocitmi že sa chcem posunúť tam keď to len začínalo, aby to vlastne nedopadlo takto. Zúfalstvo.

Niektorí ľudia sú proste ako kurence. Mŕtve kura = dobré kura.

Keep...fucking. 

Gabby.

Charming voice inside your head.

Keď sedíš s gitarou na kolenách, vybrnkávaš smutné piesne a so smútkom zo seba dostávaš ich text. Keď gitara plače spolu s tebou, tvojím hlasom.

"So bum me a cigarette, buy me a beer

Till i'm happy to be here, happy to be here

With all of my family, hookers in heels

And the men who watch them like hungry black eels"

Slzy začali svoju zvyčajnú púť po mojej tvári. A dôvod sa zase nedostavil. Či ich mám toľko, že si neviem vybrať...? Sama neviem. Rozhodne to však chcem skončiť. Nepomáha mi to... Ale ak si pustíte ten song, pochopíte o čom hovorím. 

...

Gabby.

Memories.

V tme sa črtala silueta muža schúleného na posteli. Muža? Nie, vlastne chlapca. Vekom mohol byť muž, ale hlava mu v tomto odporovala. Tvár si zakryl dlaňami, akoby sa tak mohol chrániť pred návalom spomienok. Jeho vlasy už dávno neboli farby mesačného svitu; farby, ktorú tak milovala. Farby, ktorej sa kvôli nej zbavil. Modré oči stratili večnú iskru, úsmev nehovoril o šťastí. Bol iným človekom. Bola to tajná a tichá zmena, ktorá nastala po tom.

Mrzelo ho to. Keď ju strácal, nevidel to, bol nevšímavý. Po smrti jeho starkého bol však citovo na tom zle, ona to akceptovala. Ale v podstate to ani nezvládla... Podľa jej slov, láska zmizla už dávnejšie, ale ona bola pobláznená. Nie do neho, do predstavy lásky. On jej to všetko sľuboval. Bola to malá, štrnásťročná slečna, nepobozkaná a bažiaca po niekom, kto by jej ukázal lásku. On jej líčil ich spoločný život, ich spoločné leto a bývanie v zahraničí po maturite. Dával jej sladké reči, o ktorých doteraz nevie, či boli pravdivé.

***

Čo bolo bolo. Netreba sa za tým obracať. Ale občasný pohľad späť nie je zakázaný.

Keep crying.

Gabby.

Since our luck ran out.

Sedím zabalená v mojej milovanej červenej deke a rozjímam, ako môže mať moja sestra TRI baterky do foťáku a všetky tri VYBITÉ. Logišn.

Chystám sa von, čo nie je príliš rozumné v tomto okúzľujúcom počasí. Dlhšie som nepísala ani svojmu papierovému kamošovi, za čo mám mierne výčitky. No čo. Keď si ako 60-ročná budem čítať pubertiacke denníky, budem mať veeeelikánske okno. :D

Myslela som že po monitoroch a maturách všetko pominie. Nepominulo. Ťažobný pocit zmizol na malú chvíľu, a potom sa zasa objavil. Zlý ťažobný pocit, fuj to! 

Čo v poslednej dobe cítim? Nič. Nechuť. Túžbu po vzťahu a zároveň nechuť oddeľovať tie zrná od pliev. Nechuť preberať všetok ten odpad aby som našla niečo stráviteľné. Príde mi smiešne, ako som si myslela, že sa nedokážem namotať na nedokonalého chlapa. Nebodaj by nemal radiátor na bruchu, nebol najväčší jebač v celom okolí a ja by som ho chcela? Hmmm. Neexistuje. To by som povedala cca pol roka dozadu. 

Radšej už nikdy nehovorím nikdy. Čakám kým sa dostatočne nabije aspoň jedna batéria nech si môžem ísť oblesknúť môj ego-face. Žiaľ, príliš sa s foťákom nekamoším. Zlý foťák, fuj to!

Keep ignoring.

Gabby.

Memories died again.

Konečne plné jazero, na ktorom plávali labute. Poniektoré si čuchali pazuchy, iné zasa páchali samovraždu.

Na betóne sedeli dve kočky. 

Na pohľad bolo jasné, že sa nerozprávali o šťastných veciach. Boli to depresie, dlhé časy temna a smútku, ktoré nanovo pretriasali a ktoré za dohárania poslednej cigarety odhadzovali do neznáma. 

Posledný centimeter mentolu.

Posledné slová patriace niekoľkým mužom, ktorí sa nám postarali o krušné chvíle.

Posledné spomienky na krásne ale falošné slová.

Posledné spomienky na silné objatia.

Posledné spomienky na pocit, keď ma tak pevne držal a vyzeralo to, akoby ma nechcel pustiť...

A ja som tomu uverila. 

"Hlúpe, naivné jahniatko." "Zvrátený, masochistický lev."

Až nato, že toto nie je krásny, romantický príbeh o láske a nesmrteľnosti. 

Toto je kurevská realita.

Fuck you, reality.

Gabby.

You can't trust a cold-blooded man.

Zmeny, a zároveň stereotyp. Vnímate niekedy svet okolo seba? Nemyslím si. Prázdne pohľady, vymyté mozgy náhliace sa ulicami za vlastnou smrťou. V jedinom dojme, že to, za čím sa náhlia, je dôležité. Že to musia urobiť. Pritom jediná vec, ktorú človek musí, je zomrieť. Ostatné je však iba na nás samých, ako ten krátky čas strávime alebo stratíme. 

V posledných dňoch sa mi hlavou premieľa mnoho tvárí, ktoré mi vstúpili do života. Nemuseli ho ani výrazne ovplyvniť, stačí, že som odmietla a pochovala niečo, čo mohlo byť. Žiaľbohu tým myslím aj to úbožiatko Dominika, ktorý sa ozýva akonáhle zavetrí moju slabosť alebo zmenu nálady. Majo, ktorý sa neozýva vôbec, neviem či vôbec žije a ak, tak ako. Nechcem si priznať, že mi tá metla proste chýba. Milanko. Miňo. Najdrahšie stvorenie mužského rodu, ktoré poznám. Jeden z mojich osobných anjelov, ako tých ľudí rada volám. Vďaka nim som tam kde som, vďaka nim vlastne som. A nezapieram, aj vďaka ľuďom ktorých zvyknem označovať titulom rodina. Milujem ich, aj keď mi dobre strpčujú život (občas).

Ach, tie prekliate spomienky. Brázdila som čierne ulice plné prázdna a kričiace tichom, v snahe dostať to zo seba von a cítiť tie prekliate slzy na lícach. Tie potvory však iba vykukli, no na svetlo (vlastne tmu) sveta príliš nechceli. Premohli ma, pripúšťam. Telom som mechanicky robila ďalšie a ďalšie kroky po naučenej trase, no dušou som sa vracala do posledných mesiacov. Prežívala som opäť šťastné aj smutné chvíle, pocity zoslabené časom sa opäť vynárali kdesi z kútov duše. Zistila som, že minulosť sa bude s vami ťahať stále. Môžete ju poslať do pekla x krát, ona tu bude stále s vami. Jediné čo vám zostáva je prijať ju takú, aká je. No regrets, only memories.

Don't regret anything, because even the bad thing has its own meaning and sense.

Gabby.

Beg me to stay.

Mám na sebe to skurvené a prekliate tričko, po lícach sa mi rinú slzy jak keby im zato platili a bolia ma všetky jazvy.

Po ňom. Po nich. Po mne samej.

Psychiatria, prosím. Right place for me.

Rise Against - Live at Rock am Ring 2010

Zvláštny pocit keď človek príde na to, že má vážne problémy so sebaovládaním. Asi sa dám na box, hihi.

It is hard to be an artist.

Gabby.

P.S.: Ten pocit že vám osud nedopraje najesť sa. Vyjebať celú omeletu na zem, ktorá by bola taká lahodná, to je také neurotické. Moje.

Go all alone.

Memories never fade.

Memories kill the presence.

Memories, let's drown in pain.

Memories won't give you answers.

Actually, I don't know what I should write. 

Actually, I don't know how calm down myself.

Actually, I have a blood on my hands.

Actually...It's hard to be a psychopath.

...

Gabby.

You gotta have a lot of heart and believe in yourself.

Sedím si na gauči a nechávam sa osvietiť. Na spodnej pere sa mi robí opar, how ironic. Práve nadobúdam svoje dávno stratené sebavedomie (rekordné 3 dni neznášam svoj vzhľad), takže to vidím že za Dadou pôjdem v štýle 90s. Alebo aspoň neprehliadnuteľne, nech si majú okolití osadníci dôvod klopkať po čele.

Nachádzam vlastný smer motivácie, pomaly sa prebúdza aj chtíč ísť vpred. Zaumienila som že budem šťastná, spokojná a budem sa mať rada. Čítam si motivačné listy a výroky "slávnych". Teším sa z prvého jarného slnka a srdiečko mi nepatrne stískajú spomienky na minulé leto, na Miňa. Chvíľami sa ma zmocňuje infantilný strach že mi odíde do Indie a ja tu ostanem sama napospas mojej povahe a okolitému svetu. Mám toho chalana rada. S ním som bola vždy šťastná. Pure happiness.

Videli ste? Nieže by som nebola milovníčka gitár, či snímačov...alebo šampanského. Ale Synyster lover som jednoznačne najviac.

Keep loving yourselves.

Gabby.

Make it stop.

Slzy tečúce po tvári. 

Uvažuje, či zo seba urobí to čo najviac nenávidí.

Či bude riskovať.

A žiť.

***

Dopujem sa. Rise Against, najnovšie. 

Trvám na spravodlivosti, ktorá sa neudeje.

Tŕpnem pri budúcnosti.

***

It's always darkest right before the dawn.

Keep being a whore.

Gabby.

Re-education Trough Labor.

Slečna si oprašuje kolená a vzdáva sa trpenia.

Slečna vstáva a odovzdáva svoje srdce nikomu.

Slečna je prázdna a jej jedinou útechou je nadchádzajúca jar a hudba.

Slečna prichádza na to, že realita nie je rozprávka.

I won't crawl on my knees for you.

I won't believe the lies that hide the truth.

I won't sweat one more drop for you.

...cause sometimes dreams just don't come true.

Keep your eyes opened.

Gabby.

Past won't let you go.

Dnes som po druhýkrát nechala minulosť za sebou. Druhýkrát v tomto roku. A ona urobila to isté čo po ten prvý raz. Všetci, ktorých zahŕňala, si na mňa zrazu spomenuli. Mr. Heartless, starší aj mladší. Dominik. Všetci. Mala by som sa opäť zložiť, ale neurobím to. Mala by som sa stresovať zo zajtrajšieho stretnutia pri víne z pánom bez srdca, ale nestresujem. Je mi to totiž jedno.

Pôjdem za ním trebárs aj ako odľud. Mejkap? Možno. Účesové kreácie? Nie. "Baliaci" outifit? Nie. Nezáujem, drahý. Už mám totiž dosť toho ako sa so mnou hrá. A ako sa neviem zobrať a povedať nie. Pretože on využíva rovinu telesnosti. To, že sa nado mnou týči ako taký obor, to ako ma priťahuje jeho teplo a jeho objatie stvorené akurát pre mňa. Teda, aspoň tak vyzerá.

Z mojej strany tam už nebude nič. Nenechám si skákať po hlave. Už stačilo. (Hahaha, teraz mám silné reči. Zajtra sa z neho až rozplyniem a domov prídem ako hokejisti po majstrovstvách --- namol.)

Minulosť zajtra dostane po guliach.

Keep futuring.

Gabby.

Sell me the infection, it is only for the weak.

Nie je ani päť hodín ráno, a ja za zvuku kvapiek dažďa buchotajúcich po parapete píšem ďalší článok. Mám obrazne povedané "plné gate", pretože mi viac-menej mokvá Albert (ľavé ucho) a mám bobek že bude robiť zlotu.

Ako sa tak všetko kúpe v tej milosrdnej tme, uvažujem, či človek prestane chcieť zakázané ovocie. Keď ovocie už nebude zakázané, stratí svoje čaro, a s ním opadne aj záujem človeka. Keď to zakázané ovocie dostane, dostaví sa prchavý pocit satisfakcie a spokojnosti, a o chvíľu človek špekuluje zasa, tentoraz pre túžbu po niečom inom. Zväčša po tom, čo mu nesmie byť dopriate, po tom, čo morálne alebo dokonca kriminálne zákony zakazujú. Tiež patríte do tejto skupiny? Gratulujem, pretože do nej patria bezpodmienečne všetci. Ako jeden človek povedal, muži (a ženy) chcú len to čo nemôžu mať. Venujme mu všetci to jedno virtuálne ťap-ťap.

Čo sa týka môjho osobného života, a nie daždivých úvah, tiež to nie je dvakrát slávne. Modlím sa v to, aby pršať prestalo. Inak sa môj dnešný výlet do Veľkých Ripňán razom ruší, a ja ho súrne potrebujem. Potrebujem moju drahú sestru, potrebujem si vykydnúť kýbeľ depresií na Mare a na našej stanici. Zdá sa vám to paranoidné, alebo infantilné? Možno. Mne to však aspoň na chvíľu pomáha. A čo sa paranoje týka, tak dnes jej bude "požehnáno". Takisto ako aj citlivosť. Ak ma niekde uvidíte, nehovorte na mňa, rozplačem sa a zbijem vás.

Keep praying for change.

Gabby.

I saw you run away.

Cítim že je čas odpútať sa. Cítim to. Viem, že teraz by som mala prestrihnúť všetky nitky ktoré ma spájajú s Heartlessom. Škoda že to nejde...

Sama pre seba rozoberám, čo pre mňa ten muž znamená. Láska to nie je. To určite nie. Je to len zvláštne, akoby naivné a riadne pevné puto, čo ma k nemu viaže. Tak prečo sa nechcem odrezať? Možno pre tú pusu? Preto, lebo pre mňa znamenala fakt veľa, ale nie v tom zmysle, akoby to mohol pochopiť čitateľ toho článku. Žiadna láska. Len dôležitá vec, ktorej sa ujal on. Aj keď je trochu pritvrdé vedomie, že sa so mnou iba hrá. 

Kde je moje pravé ja? To by ho už dávno koplo do zadku, a ešte ho aj vysmialo. Namiesto toho tu je niečo nevyspytateľné, niečo neskutočne citlivé, zmätené a hlavne nerozumné. Hlúpučké. Hlúpučká ja.

"I wanna run and escape from your prison

but when I leave I feel something is missing

I'm not afraid, that's easy to tell

this can't be heaven, it feels like I'm in hell

You're like a drug that I can't stop taking

I want more and I can't stop craving

I still want you, it's easy to see

but guess what honey, you're not that good for me"

Chcem bežať a ujsť z tvojho väzenia. Ale keď odídem, cítim že niečo chýba. Nebojím sa, je to ľahké povedať. Toto nemôže byť nebo, cítim sa ako v pekle. Si ako droga ktorú nemôžem prestať brať. Chcem viac a nemôžem prestať túžiť. Stále ťa chcem, je to ľahké vidieť. Ale hádaj čo zlatko, nie si pre mňa dobrý. Aké výstižné, však?

Vraj ak budete na niečo myslieť 21 dní, splní sa to. Musíte v to bezhranične veriť, nepripúšťať si pochybnosti (tzv. realitu, haha). V tom prípade som mala byť už minimálne mesiac....ale nič.

Keep craving for something you cannot have.

Gabby.

Blame it on the alcohol.

I would love to blame it on the alcohol, but I was sober.

Ružové víno, z ktorého sa mi točí hlava. Známy pocit mi vyvoláva v mysli otázky. "Toto si chcela? Privolať si ten pocit? Spomenúť si na neho, keď sa s tebou len hrá? Spomeň si, čo si naposledy pri tomto pocite robila, ty suka!" Moje svedomie je milé, ja viem. Ale nikdy nedocielilo nejakú správnejšiu vec ohľadom môjho správania. Vždy som napokon urobila aj to, čo som na začiatku rázne odmietla. Má to tak byť? Keď to tak je, tak zrejme áno. Inak by to tak nebolo. Neviem čo si mám myslieť. O sebe. O mojom pokryteckom svedomí. Keď sa navonok tvárim ako najväčší flegmatik široko-ďaleko, ale v skutočnosti som depresívny človek ktorý na svete nemá páru. V tomto momente sa mi naskytuje otázka, či je toto to, čo som chcela. Čom som čakala. Dúfam, že raz príde doba, keď sa zmierim sama so sebou. Alebo budem mať o pár rokov masku á la Mr. Heartless? Aj to je možné, nevylučujem to. Je to tá najpravdepodobnejšia možnosť. Skrývať svoje práve ja. Kto chce, ten bude hľadať. A nájde mňa za egoistickou, arogantnou a všetko-mám-v-piči maskou. No nájde sa ten niekto? Nikto sa nehrabe hlbšie, určite nie v tejto dobe. Všetci len poškrabkajú po povrchu, a ak nenájdu nič zaujímavého, zahádžu to prachom a idú ďalej. Ďalej povrchne hľadať výnimočnosť, mysliac si že je to ich pár vrany. Viete, vrana k vrane sadá. No v skutočnosti si títo reálni egoisti neuvedomujú, že sú len ďalší v rade. Že sú úplne obyčajní. Že na nich niet jedinej výnimočnej bunky, pretože sú až na kosť rovnakí ako ostatní. Chcú byť extra. Nie sú. Neboli. A nebudú.

Je zvláštne, na aké myšlienky človeka alkohol privádza. Osobne to odsudzujem. Úplne. Alkoholizmus, alkohol, drogy. Okrem toho tretieho si všetko občas doprajem. 

Nenávidím narušiteľov. Sú chvíle keď chcem byť sama...úplne sama. Zatvorené dvere, zhasnuté svetlo. A nie je mi príjemné, keď mi niekto 30x za hodinu vtrhne a ruší moju depresívnu chvíľku. Ale samozrejme, ako by mohli členovia mojej rodiny chápať pojem súkromie. Depresia. Stretla som sa s tým názorom, že nemám dôvod. Zaujímavé, že je tu ten úkaz ktorý som spomínala. Poškrabať, pohrabať sa na povrchu, a z hnusom odtiahnuť preč, pričom sa ani len na kilometer nepriblížiť k vnútru.

Bettering yourself is the best revenge.

Gabby.

Your final breath is now my posession.

No čo, vy zhýralci? Ako sa máte v túto nekresťanskú rannú hodinu a v tento nekresťanský deň?

Ja celkom fajn, prekvapivo. Napchala som sa čokoládou, takže mi je všetko v podstate jedno. Ani sama neviem o čom bude tento článok, nechám to na osud (seba). Ja len že dnes bude asi najviac pretrhnutých blán :-D

V utorok som sa zúčastnila na skúške kamarátovej kapely. Chalani sa nezapreli, ale bolo mi s nimi fajn. Včera som dokonca zbúchala prvý anglický text. Toť je totiž môj účel - robiť textárku. Zamýšľala som sa nad tým so svojou sestrou...Či toto nebude môj odrazový mostík. Preč od minulosti, chápete. Tráviť hodiny v skúšobni, chodiť domov hluchá, ale bez depresie. (Ešte mi vysvetlite prečo mám zimomriavky keď tu je 20 stupňov.) 

Pomaly by som sa mala ísť chystať ku kožnej lekárke, ktorej zase vysolím nekresťanské jedno euro za ospravedlnenku. Ale ani za onieho sa mi nechce veru. Ako valentínujem? Pes mi leží na rebrách (bohovsky sa mi takto píše, len čo je pravda), napchala som sa polovicou kakaovej Marlenky, plus ma v chladničke čaká kombinácia jahody+Granko sirup. Hovorila som si, reku, na čo romantika, ale treba osláviť ten čas čo žijem sama so sebou, chápete.

(Niežeby na tom bolo niečo pozitívne.)

Vo štvorici po opici nás čaká čajovňa s dredáčom a vodnou fajkou. Dúfam že to výjde, lebo sa na to vážne teším. Aha...a aby som dokončila pointu zmysluplného článku, kúpila som si bohovský setík spodnej bielizne. Tmavomodrá farba plus čierna čipka. Síce je tá druhá časť taká priesvitná, hodila som ich do skrine s tým, že raz to predvediem svojmu imaginárnemu frajerovi, keďže akonáhle som sa zbadala v zrkadle tak mi sebavedomie/nálada/zrak klesli na nulu. Ale aspoň som sa zasmiala. Bože, už zase idem do intímnych vecí -_-"

Keep listening your dog's farting. 

Gabby.

God's left arm.

"Zlomený, zronený a na dne. V bolestiach, v najväčších aké zažil.S pocitom že tá, ktorú mal dokonale omotanú okolo prsta sa vzoprela. Nenechala po sebe šľapať, našla posledný kúsok hrdosti a odišla. 

Chcem spravodlivosť. Pravú spravodlivosť, nie skorumpovaných zmrdov v uniformách. Byť ľavou rukou Boha. Trestať tých, ktorí si to zaslúžia. S chladným srdcom, chladným vedomím a chladnou čepeľou noža."

To je snáď všetko z tohto súdku. Novinkou by bolo, že hoci som sa chcela včera sťažovať na neskutočnú drzosť nespomenúť si a napísať o tom siahodlhý článok, osud v podobe sestry mi v tom nevedomky zabránil. No nebolo neskoro. Podvečer mi prišla správa, na konci ktorej ma oslovoval "žena moja". Hoci som včera zo seba dostala najtajnejšiu myšlienku na zasneženej priehrade, niečo to so mnou predsalen urobilo. Nič vážne. Iba ma zahrialo pri srdci, tak príjemne, že napokon sa obťažoval napísať. V podvedomí dúfam že pre neho predsalen niečo viac znamenám. Že možno patrím do tej maličkej skupiny ľudí, na ktorých si možno v 80-tke spomenie. Ale dosť už o tom, nechcela som ho na tomto blogu ani spomínať. Ako je možné vidieť, inak sa nedalo...

Včerajšok pre mňa znamenal viac ako iné dni. Určite nie tým, že som mala meniny, to je predsa každoročné. Strávila som deň s človekom, ktorý je v mojej hlave dlhodobo zabývaný už asi rok a pol, pozná ma ako nikto a dokonale mi pomáha len tým, že znáša tie moje reči a aspoň sa tvári že počúva (:D). Potrkotali sme si, utápali sme sa v sladkých depresiách keď sa okolo nás krútil mentolový dym. Vidíte? Aj o tom som chcela. Nefajčila som, nie trvalejšie. Nechutilo mi to. Okrem mentolových, tie jediné som zniesla. Paradoxne hoci ten ktorého som nechcela menovať cigarety neznáša, začala som s tým. Včera som stiahla asi 5. Dnes ani jednu. Stačí mi to raz za čas, hlavne na priehrade s mojou milovanou pri songu v ktorom znie "You know I'm almost dead, you know I'm almost gone...". Milujem tú osobu, vážne. Najviac na svete.

Keep loving your best friend.

Gabby.

Before the time runs out.

Púšťam si svoju srdcovú slovenskú kapelu a preciťujem jeho spev. Popritom mi napadá malý zoznam vecí, ktoré chcem stihnúť (before time runs out). Neviem či pred smrťou, alebo kedy. Proste ich musím stihnúť a zažiť. 

Koncerty 

Avenged Sevenfold, Axewound, Bullet for my Valentine. Veľká trojka, hihi. Chcem zažiť pocit stáť pod pódiom, vidieť, ako sa plní môj maličký sník a dívať sa na kapelu, ktorá v tej chvíli bude konkrétna, budem sa ich môcť dotknúť. A chcem to zažiť aj z opačného pohľadu. Ja budem tá, ktorá bude na pódiu. Ktorá keď skočí do davu, nikto nedopustí, aby padla. Ktorá keď vylúdi pár tónov, tak všetci budú ako šialení.

Nový život

Okúsiť chuť samostatnosti v zahraničí, hoci aj samoty. Získať nové skúsenosti, spoznať nových ľudí. A hlavne začať nový život. Na inom mieste. To je skrátka všetko.

Dirty little secrets

 Do tejto kategórie zaraďujem všetky tajné priania aké som kedy mala. Hlavne tie nie príliš anjelské. Chcem zažiť pravý filmový bozk v daždi, sex s niekým slávnym, noci mimo domu, na ktoré si nebudem pamätať, krátke lásky a tetovania. A milión ďalších vecí. (Áno, aj BDSM.)

To je moja pokladnica prianí. Nič zvláštne, myslím, že každý má takú.

Keep hoping that your dreams come true. 

Gabby.

Dirty little secrets.

Nenávidím sneh a zimu. Tie dve veci sa môžu chytiť za ruky a ísť do prdele.

(Zmysluplný začiatok článku, však?)

Mám chuť zabíjať. Teda kedy som ja tú chuť nemala, haha. Mala by som sa topiť v pojmoch z druhej svetovej vojny, no nemám na to náladu/chuť/nervy/materiál. Snažím sa tu zo seba vylúdiť zmysluplný článok (ejha, používam jedno slovo stále dokola, to značí niečo zlé) a ako vidíte, aj sa mi to darí.

Srdiečko vašej naivnej adminky meganaivne prahne po láske (fuj, to slovo nemám rada). Už zrejme nestačí láska k samej sebe, resp. nenávisť. Bude to tým trápnym Valentínom, hihihi. Sedím tu so zdvihnutým obočím a uvažujem čo sem tresnúť ako ďalšie.

Zakúsila som ten moment, keď som konečne poslala minulosť do riti. Ona sa však vrátila a zmyslela si, že ešte môj šťastný čas neprišiel. Suka.

Keep bitching those bitches, my bitches.

Bitch. Gabby.

Heartless emerson.

Poznáte ten pocit, keď vidíte vec v ktorej sa zosobňuje vaša minulosť? Vec, v ktorej nájdete čo i len jediný zlomok toho, čo sa k vám kedysi viazalo, čo k vám patrilo... No zároveň to nebolo príjemné. Máte aspoň jeden taký dokument, ktorý otvárate v záchvate nostalgie, alebo aby ste ranili samého seba?

Ja mám. U mňa toto horúce železo predstavuje wordovská ikonka s názvom Emerson – Truth. Samozrejme že to bol filozof a neviemaký vážený pán, ale u mňa to nezavažuje. Spomínam na deň, kedy mi to prišlo. Zväzok maličkých odkazov v angličtine. Človek ktorý mi to poslal bol v dojme, že sa tým sám riadi – pričom jeho zmýšľanie riadilo niečo absolútne iné, čo okolo emersonových citácií ani neutekalo. Nevedel to, nevie to, ale možno to raz zistí. Možno.

Keď si prechádzam tie výroky slovo po slove, o tom akú úctu máme k sebe mať, aké sú pravé hodnoty, v mojom vnútri niečo upadá. Sú to hodnoty iných, ktorí klesajú v mojich očiach i srdci. To, keď vám najlepší priateľ sľubuje, že je tu pre vás aj o polnoci, no keď príde na lámanie chleba, tak nezdvíha telefón. Pokrytectvo. Faloš. Pretvárka.

Proti tomuto však musím namietať. Idem sama proti sebe. Vždy som sa pretvarovala, nikdy som nebola úplne sama sebou. Pretože moje správanie závisí od toho s kým som. A tak je to bezpodmienečne u každého jedného človeka. Tú skutočnosť mi nikto nevyvráti. Pozorujem, ako je chlap – nazvime ho Mr. Heartless – úplne iným človekom, keď je sám ako keby je s niekým. S „priateľmi“, s rodinou. Pri priateľoch som použila úvodzovky, pretože sám žiadnych pravých nemá. 

Ako tak vediem s Pánom Bez Srdca dlhý rozhovor, sám mi o sebe prezrádza skutočnosti, ktoré mi vysvetľujú jeho dnešnú osobnosť. Bol nedocenený, vtedy ho to trápilo. Teraz však vlastné dobité myšlienky skrýva za enormne veľkým egom. Vďaka ostatným prišiel o srdce, ktoré vlastne kedysi dávno mal. Kedysi dávno, keď sa to všetko ešte len začínalo.

Hoci má Mr. Heartless o hodne viac rokov ako ja, poznám jeho mladšiu verziu. A to je presne tá osoba, ktorá mi poslala zložku plnú Emersona. O máličko starší odo mňa, mysliac si opak sa správal ako malé šteňa – milo, trochu drzo a maximálne očarujúco. No sama som videla, že týmto sa to neskončí. Mala som pravdu – neskončilo.

No pre mňa je koniec, už nikdy žiadne hodnoty. 

Keep reading heartless philosophers. 

Gabby. 

Prajem vám krásneho pokryteckého Valentína.

No čo vy moje zamilované hrdličôčky, teškáte sa na sviatoček plnučký lásočky? Áno mojko, áno? Ja nie.

Prečo to neuznávam? Oficiálny dôvod - ľudia by si mali prejavovať lásku stále, nielen jeden deň v roku. Tak by to samozrejme malo byť. Neoficiálnym dôvodom je, že som doteraz Valoša trávila vždy sama, dokonca aj počas svojho "zadaného" obdobia (drahý bol 300 kilákov ďaleko, haha). Idem sa však rozpisovať o tom, ako tento sviatok neznášam. Žeby som mala nejakú trápnu averziu k citom a láske? Nie, veľké a ironické nieee. 

Možno si poviete aká som neskutočne mrzutá. (Predstavte si povznesený afektovaný hlások.) Ooo, veď aj autorka tohto článku túži po láske! Jej srdce piští po zamilovaných správach, krásnych, romantických večeroch pri sviečkach a zamilovanom priateľovi ktorý jej znesie modré z neba! 

Samozrejme že túžim. Viete po čom túžim? Aby som mala pokoj. Po všetkých skúškach a neviemakých blbostiach. Aby bol ten pokoj aj v rodine. A prachy. Nič viac mi netreba. Priateľov mám, na lásku neverím. Thats all.

Samozrejme že kedysi som verila na toho princa na bielom koni. Škoda že prišiel iba ten kôň. (Hahahahahaha.) A preto mám 14. februára nutkanie vytiahnuť svoju imaginárnu škatuľu plnú imaginárnych granátov, ktoré budem odisťovať a naslepo hádzať z okna, pričom náhodou trafím nejaký prudko zaláskovaný párik (dĺžka vzťahu max. mesiac, ovšem). Nehovoriac o tom že sa budem prepchávať obľúbenými sladkosťami a pozerať horory, komédie, morbiďáky alebo prinajhoršom aj porno. 

Ešte som zabudla hlavnú myšlienku, ktorú som chcela spomenúť. Drahí vrznutiachtiví chlapci. Nemyslite si, že vám slečna na Valentína dá. Keď nedala doteraz, zrejme máte smolu. (Tým nenápadne narážam na istú osobu, ktorá toto síce nečíta, ale keby čítala, tak vie že o nej hovorím. Vlastne o ňom.)

Keep pretending the deepest love you have ever felt.

Gabby.

Obssesion, rejection or Tears don't fall part 2.

Bullet for my Valentine ma prvými dvoma songami z nového albumu Temper temper nepresvedčili, že si ho vychutnám. Druhá časť ich najznámejšieho "hitu" však svedčí o opaku. Fakt si na tom dali záležať, tečú mi pri počúvaní hektolitre sĺz. 

"Ten thousand times I've tried, I've tried to hate you."

Nemám k tomu absolútne žiadne slová. Snáď len to, že sa vraciam myšlienkami späť do minulosti... Aké čo bolo, keď to teda bolo. Alebo nebolo. Proste ma chytá nostalgia, letargia a neviem aká -gia ešte. Toť vše. Vypočujte si to určite, stojí to za to.

Keep your tears falling. 

Gabby.

I refuse to suicide.

Začínam písať, a ani neviem čo sa z toho vyvinie. Takisto ako neviem z čoho sa vyvinula moja momentálna nálada. Sedím na gauči na ružovej deke, v pozadí idú televízne noviny, vlasy mám á la hniezdo a trčí mi podprda. Americký film do riti, haha. 

(A zase to robím, vidíte? Virtuálne sa smejem. Dofaka tam.)

Masochisticky som si prepichla ucho. A teraz by som si tak najradšej prepichla celú svoju osobu. Takže nie že I refuse to suicide, ale I agree. Detaaail...

Mala som viac-menej odveci debatu s dvoma chlapmi. Dominik. História sama o sebe. Rozoberali sme ako inak - mňa. Akoby sa nič iné nedialo... On si myslel že som typ na friendship with benefits. Samozrejme že som to tak pred ním hrala. A dnes sme rozoberali akú averziu cítim k sexuálnym narážkam a dvojzmyslom. Vraj "moje chovanie"....Chovala som sa vždy prístojne a slušne. Neslušnú, odviazanú a hlavne nadržanú ma zažil jeden jediný človek, ktorého som pôvodne na tomto blogu nechcela spomínať (a ani nebudem, tvárme sa že som toto nenapísala). 

Hnusí sa mi byť materiálom, vecou, majetkom. Vyzerám ako vec dofrasa?! Mám city, žiaľbohu. Som človek. Bytosť. (Zvieratko, lol.) Chcem aby sa ku mne chlapi správali úctivo, a nie čítať a počúvať dokola frázy typu "za fajku ti zaplatím kérku", "ideme na vécka?", "moje ruky medzi tvojimi stehnami" a podobne. Štve ma to, sama pred sebou akoby som strácala úctu a hrdosť. Potom k tomu prichádza taký jemne submisívny kukuč a som v riti. HRDOSŤ, DIEVČA!!!!!

A druhá debata? S Tomim, o tom, ako pózujem že už na nič, ničomu ani nikomu neverím. PPPN. Prevencia proti permanentnej naivite. (Nezaberá, zbytočné.) Vraj časom svoje "názory" zmením. Ha. O dve hodiny budú fuč.

(Teraz to "ha" berte ako vyprsknutie alebo úškrn. Nie smiech. Díki za pochrápanie.)

A tak mi v hlave behá text...

"On another love, another love, all my tears have been used up. And if somebody hurt you, I wanna fight. But my hands have been broken one too many times. So I will use my words, I will be so fucking rude. Words they always win, but I know I will lose."

To ako ju chápem... Bolí ho to. Chce milovať. Ale nevládze, nemôže, a ani nevie ako. Trápi ho to, ale už s tým nevie nič spraviť, istým spôsobom mu to je jedno.

Viem že dnes som zo seba nič zmysluplné nedostala, ale múza dala výpoveď.

Keep refusing, because nothing good comes from your agreement.

Gabby.

Woah. Another love.

"And if somebody hurts you, I wanna fight

But my hands been broken, one too many times

So I’ll use my voice, I’ll be so fucking rude

Words they always win, but I know I’ll lose"

O čom budem trepať dnes? Snáď nič zvláštne. Ale čo si budeme nahovárať, samozrejme.

Vyššie spomenutý song vo mne vzbudzuje rozporuplné pocity. Ale zároveň sa pri ňom cítim dobre. Páči sa mi zastretý Tomov hlas, má na mňa melancholické účinky. V dobrom zmysle. Takýto druh môžem. Takisto nemám žiadne výhrady proti klavíru. Vlastne túžim vedieť hrať na klavír. Aj na gitaru. S tým rozdielom že klavír nemám k dispozícií, haha. Jednoducho je to čarovný nástroj... Poznám zopár songov, kvôli ktorým sa chcem naučiť hrať na klavíri. Hoci s notami sa nekamarátim.

Avenged Sevenfold - I won't see you tonight part 1

"Sorrow sank deep inside my blood

All the ones around me I care for and

most of all I loved

But I can't see myself that way

please don't forget me..."

Inak moja obľúbená kapela a aj pieseň. Pripomína mi moje temné časy. Je to jednoducho nádherná skladba, doslovne. Hlas, gitary, bicie, klavír, všetko. Nehovoriac o tom že je to moja najobľúbenejšia kapela.

Guns'n'Roses - This I love

"And if she's somewhere near me

I hope the God she hears me

There's no one else could ever

make me feel I'm so alive."

Túto pieseň nepoznám dlho. Tie účinky, aké na mňa mala a aj má...sú nepopísateľné. Takisto to nebola príliš veselá situácia vďaka ktorej som ju spoznala. Chcem však hrdo poznamenať, že je to spolovice za mnou.

Gloomy Sunday

Pieseň samovrahov. Pochmúrna nedeľa od maďarského skladateľa, ktorý skladbu zložil po rozchode. Vraj sa kvôli nej zabilo už mnoho ľudí, medzi inými aj tvorca a jeho bývalá, ktorá bola nájdená mŕtva s textom piesne. Podľa mňa je však krásna, aj keď depresívna jak fras. 

A takisto sem môžem zaradiť aj spomínanú hitovicu ktorú hrajú 22462456x denne na Exprese. A tisíce ďalších, na ktoré si momentálne zase nespomeniem. Holt, skleróza je sviňa. Dokopy som zo seba opäť nič zmysluplné nedostala, iba sa vykecávam pri horiacej sviečke (zase). A nie, nie som pyroman. Len mám rada plameň.

Don't keep calm and kill yourself while listening Gloomy Sunday.

Gabby.

Orange juice, orange juice, full of dead orange's blood.

Mám rada pomarančový džús. Aj keď vedomie, koľko pomarančov kvôli nemu zomrelo...

Vegetariáni, nežerte tú zeleninu!!! Aj zemiak má právo na život a na lásku!

Čo sa toho týka, úplne logicky ma napadajú české voľby. Hail, ďalší komunista v partii. Mám pocit že sa pomaly ale isto vraciame do doby sladkého socíku keď každý mal všetko, ale nikto nemal nič.

A načo prišiel insomniac dnes v noci? O pol druhej v noci prišla návšteva. Teda, chcela prísť. Kto by im už v noci otváral, of course. Teraz by ma zaujímalo kto si dovolil narušiť môj rituál rozjímania v embryonálnej polohe s preležaným bokom. Paradoxne to plynule prešlo do nespavých snov, v ktorých mi moja podgurážená susedka telefonovala, aby som išla robiť stojku na nezasnežený kopec. Nezasnežený!!! Fakt iba sen.

Od včera večera mi na stole horí sviečka. Niežeby to fakt nejako prispievalo k duševnej pohode, to by som klamala. Len si to tak horí a horí. Okolo behá môj pes a snaží sa to zjesť. Jeden drobec má záľubu v žutí bodavého hmyzu, prípadne motýľov a menších vtákov. A druhý drobec má adrenalínovú záľubu v provokovaní susedovej nemeckej dogy, inak veľmi nepokojnej. Čo už s nimi keď sú po mne, však.

A teraz sa zamýšľam ako sa mi podarilo napísať niečo tak bez témy a zmyslu. Začala som pri pomarančovom džúse a dostala som sa k mosquito-eater-psovi. Hawk.

Keep drinking dead oranges, babes. 

Gabby.

P.S.: Práve som našla význam tej sviečky. Neustále ju zhasínať prstami a znova zapáliť.

Insomnia is not bad thing.

Nový začiatok? To sotva. Ale tvárme sa že sa mi darí ujsť od vlastnej insanity. Ha-ha. Čo by dal človek zato, aby sa naozaj zasmial na celej tej irónií, a nielen virtuálne napísal "haha". 

(Práve som sa tak skúsila zasmiať. Too weird.)

Noc.

To je jedno z fascinujúcich období, ktoré mi dávajú pocit relatívnej normality mojej osoby. A to sa nestáva často. Vtedy je všetko iné, čierne, ako to vždy vidím. Existuje len pokoj. Vyrovnanosť. Myšlienky vám plynú hlavou, nechávajú sa unášať prúdom ako slizké úhory. Nezaujíma vás, že sú tie úhory slizké. Fascinuje vás, že neplávajú proti prúdu. A to je skutočnosť, ktorá dostatočne odvedie vašu myseľ od mrzkosti, ktorú do nej prinášajú ryby.

Krv.

Viacerých jedincov odpudzuje, no ja v nej viem nájsť úľavu. Tečie mi žilami, tvári sa akoby platila nájom. A len si tak žblnká, žblnká, tečie a žblnká. V podstate nežblnká, jedine aj nájde únik z tých trubičiek ktorými je vaše telo popretkávané. Vtedy vydáva žblnkotavý zvuk, ako červený potok smrti sa pomaly rinie z rán, ktoré vám uštedrili tí, o ktorých by ste si to nikdy nemysleli. Ak sa tie hlboké rany raz zacelia, zostane vám jazva. Jazva, o ktorej po rokoch nebudete vedieť, z čoho bola. A čo tým chcela autorka povedať? Že aj keď vás niečo neskutočne trápi teraz, myslíte si, že vám to neskonale poznačí život, tak o niekoľko rokov to bude nič.

To boli dve veci. Dve z vecí, ktoré majú pre mňa hlbší význam. Nie pre ktoré sa oplatí žiť či zomrieť. Ale stoja zato.

Keep praying, shit happens.

Gabby.