Long, long time ago...

Opäť sa pokúsim zveriť blogu, ktorý už nie je pre moju osobu dostatočnou satisfakciou. Uvidíme či sa to po tomto poste opäť podarí...

Pred očami sa mi premieta toto leto. Konkrétne okamih z noci zo soboty na nedeľu. 21.-22. júl 2013. Niečo po druhej hodine a ja stojím uprostred masy ľudí hľadajúc majiteľa Motorhead mikiny, ktorá ma zohrievala počas nočných chladných hodín. Po oznámení že odchádzam sa jeho orieškové oči zaligotali. Lúčenie? Áno. Jeho pery na mojich, ale pevnejšie. Sympatie? Z mojej strany len fyzické. Bolo to skvelé. Animálne. Silné...A tak ďalej. Napokon "Zavolám ti" a hajde domov s pocitom špiny, ktorý veľmi rýchlo vyprchal.

Cítila som sa skvele...Ale nemalo to ísť ďalej. Čo sa stalo vo Vegas, malo zostať vo Vegas, pretože zatiahnutím do reálneho sveta to stratilo na atraktívnosti. Hlavne u neho. Tak sa tu z toho pomaly snažím dostať a takisto tomu nepomáha bývalý, ktorý sa rozhodol že ma nutne potrebuje vidieť. 

...fuck you, guys. 

The best night of my life.

Attention-whore. Slová behajúce mi po rozume. Dlhé čierne vlasy, strnisko a piercing v pere. Zeleno-hnedé oči s iskrou upreté do mojich. Je pravda, že tie oči sú krásne, hoci nemajú cit. Ale pery ten cit mali. Aj jazyk. Neciteľná chuť. Hoci v rukách držal pivo a cigaretu, jeho pery tak nechutili. Nekonečné bozky ktorými som dobehla zameškané, vykompenzovala si predošlé mesiace kvôli ktorým som toľkokrát preplakala noci. Zdanlivo zamilované sladké reči, ktorým by možno iná uverila. So mnou však nepohli. Vedela som, že to je len bohapustá fraška, jediná hra. Aj to, keď sme boli práve zaneprázdnení sami sebou, ten pohľad okoloidúcej ryšavky, prepaľovala nás očami. Hodinu a pol si ma hľadal Blowko? Nehľadal, užíval si si s náhradou. :) 

A napriek tomu som zostala. Síce odmeraná, neochotná sa s ním váľať v tráve, neochotná zostať s ním osamote. Ako keby ho to ešte viac ťahalo. Ako keby som mala nejaký magnet, alebo čo. A dnes? Dve hodiny ráno, štyri minúty a SMS v znení "Zajtra ti volam :)". Nič. Ako som si priala, chvalabohu. One-time thing, akoby som to vyjadrila v angličtine. 

Som zato rada. Veľmi...

Blank stares.

Snažíš sa byť drsná vzhľadom, aby si zakryla tú slabosť vo vnútri.

 Pocit keď mi rok dozadu v podstate neznámy človek povedal o mne pravdu? Na nezaplatenie. Hnev, úzkosť a napokon uznanie. Celá ja.

O čom chcem písať? V podstate o ničom. Skutočnosti ktoré ma trápia sa bojím napísať, pretože ak náhodou nie sú skutočné, tak by sa skutočnými stali. (Everyone knows what I mean, of course.)

Vzďaľujú sa. Tak, akoby boli ostrovmi. A ja sa strácam v šírom mori, ďaleko od tej spásonosnej pevniny v ktorej ako jedinej vidím istotu.

Je ťažké byť sama. Je ťažké byť sama so sebou.

Vo vlastnej hlave, každý jeden deň. Zaoberať sa tým istým čo pred polrokom, snívať o tom istom, čo nikdy nenadobudne skutočné a reálne obrysy. 

Ten pocit, keď vlastná matka spomenie jednou vetou to, na čo sa snažím zabudnúť už riadnych 7 mesiacov. Staré rany boli otvorené a nové sa práve otvárali. Jedna, druhá, tretia. Postupne za sebou. Perličky krvi vyvierali spod kože na svetlo sveta aby opísali vnútorný stav majiteľky. 

Som šialená, viem. 

A netvrdím to len preto aby som bola "oh so fucking hipster".

Čo ma privádza k ďalšej citácii.

Všetci ste true, pure, či core. Klamete samých seba tým akí ste výnimoční či nebodaj originálni. Spamätajte sa.

 To by bolo nadnes snáď všetko.

Gabby.

I became the iron woman.

Prečo chcem tak strašne zmeniť svoje telo? Čím viac kovu, tým viac spokojnosti. Čím tenšia koža, tým väčšia radosť. 

Azda si to úbohé dieťa myslí, že keď zmení zovňajšok, dostane ten hnus zvnútra preč? Že sa automaticky zmení aj duša? Omyl, drahé dieťa. A ty ten omyl budeš pociťovať po dlhé desaťročia, až kým ho nepochopíš.

"Dostaneš z toho rakovinu...."

Nie, drahá matka. Rakovinu nedostanem, tá už je dávno vo mne. A len ona rozhodne či sa vydá svetu, alebo nie. Chcem si užiť svoj život skôr, ako vôbec začnem žiť. Možno to je chyba, a možno nie... Mám čo chcem. A aj viac. A budem v tom žiť pokiaľ mi to moje ja dovolí.... Práca? Nezabráni mi v tom ani ľudský primitivizmus? Neviem...

Leave me alone to die, darlings. 

Gabby.

Longer than I can.

A je to tu. Celú noc ma trýznili nočné mory...že si nestihnem kúpiť lístok. Že sa vypredajú behom sekundy. Asi najhoršia nočná mora čo sa týka tohto...neviem si predstaviť že by sa to stalo. Že by mi niečo zabránilo ich vidieť a počuť. Bol by to môj najkrajší večer. Noc. Deň. Mesiac. Rok. A tak ďalej....

A čo mám zatiaľ nové? Nič. Chystám si nervy. Tvárim sa že neexistujem. Smútim ako nejaké dieťa...

Spýtam sa? Skúsim šťastie aj napriek pochybnostiam? Bolo by to úplne super, dokonalé, skvelé....úžasné. To je proste to čo by som chcela. Potom už môžem aj umrieť.

Moc toho nenapíšem..som plná protichodných pocitov z posledných udalostí, s ktorými sa ešte stále vyrovnávam. 

Too weird to live but much too rare to die...

Mirrors start to whisper, shadow starts to see.

Chýbaš mi. Tak neskutočne veľmi, až to bolí. Psychicky aj fyzicky. Môj prístav pokoja. Môj najlepší priateľ. Ten, ktorý mi pomáhaš zabudnúť na problémy. Pri tebe strácam všetko čo ma ťaží. Upadá to do hlbín a ja som ľahká ako pierko. Ľahká a neskutočne šťastná. A k tomu všetkému mi stačí tvoja prítomnosť. Tvoj chlapčenský hlas, zamatový a veselý. Tvoje orieškové oči, pri ktorých mám pocit, akoby mi hľadeli až na dno duše. Tvoja neodpustiteľná cigareta a neznášanlivosť voči alkoholu.

Zbožňujem ťa takého, aký si. Chcem aby sa nič odvtedy nezmenilo. Chcem aby naše priateľstvo trvalo naveky a aby som zažila ďalšie skvelé leto s tebou. S tebou som v nebesách, no bez teba klesám na dno. Mám strach zo zmien. Mám strach že si na mňa už nenájdeš jeden jediný deň. Alebo že zmeníš svoj postoj k istým veciam. 

Prosím, zostaň...

And like a ghost in the silence I disappear.

Stratila som tajomstvá. Neviem už viac písať. Čo vlastne viem? A sú vôbec depresie dedičnou záležitosťou...?

Genetika je fajn vec. Teda čo sa všeobecnosti týka. Inak namiešava blbé koktejly toho kým sme. Fakt blbé. Myslím tak blbé, ako keď zmiešate rum s pivom a na to hodíte vodku. (Zasa som pri chlaste. Dokážem niekedy prirovnávať k niečomu inému?) A ako som to dopadla? Skrývam sa pred všetkými. Ak by to šlo, skryla by som sa najradšej pred sebou. (Keď o dedičnosti, pri schizofrénií je pravdepodobnosť nejaké 3%. Hmmmmmm...) Prázdnota, žiadny pocit ktorý by tú prázdnotu naplnil, žiadny človek, žiadna činnosť, absolútne nič. 

Nevidím najmenšiu nádej ani v tom, v čom som pred istou dobou videla spasenie. Oplatí sa vôbec písať že ma to ubíja? Má zmysel si priznávať že zase neviem ako ďalej? Nemá. Pretože to absolútne nič nezmení. Nie som v rozprávke so šťastným koncom. Tu nikto nepríde s čarovným nápojom ktorý keď vypijem, budem šťastná naveky (vekov, aaaameeeen). Buď sa pretlčiem sama, alebo sa nechám udupať. Druhá možnosť je mierumilovnejšia. Keby...keby vedeli, ako neznášam každý jeden pohľad ktorým ma obdaria. Ako neznášam tie hnusné tváre, ako na mňa vyvaľujú okále a v duchu ma označujú za najväčšiu socku na svete. Nevedia ako strašne sa mi to hnusí. Ako strašne by som chcela byť niekým iným. Alebo niekde inde. S inými ľuďmi. S inými myšlienkami. Nikto by mi nepripomínal zakázané. A záchvaty zlosti, sebaľútosti a bezmocnosti by nebolo potrebné tlmiť bromazepamom. 

Gabby.