I refuse to suicide.

Začínam písať, a ani neviem čo sa z toho vyvinie. Takisto ako neviem z čoho sa vyvinula moja momentálna nálada. Sedím na gauči na ružovej deke, v pozadí idú televízne noviny, vlasy mám á la hniezdo a trčí mi podprda. Americký film do riti, haha. 

(A zase to robím, vidíte? Virtuálne sa smejem. Dofaka tam.)

Masochisticky som si prepichla ucho. A teraz by som si tak najradšej prepichla celú svoju osobu. Takže nie že I refuse to suicide, ale I agree. Detaaail...

Mala som viac-menej odveci debatu s dvoma chlapmi. Dominik. História sama o sebe. Rozoberali sme ako inak - mňa. Akoby sa nič iné nedialo... On si myslel že som typ na friendship with benefits. Samozrejme že som to tak pred ním hrala. A dnes sme rozoberali akú averziu cítim k sexuálnym narážkam a dvojzmyslom. Vraj "moje chovanie"....Chovala som sa vždy prístojne a slušne. Neslušnú, odviazanú a hlavne nadržanú ma zažil jeden jediný človek, ktorého som pôvodne na tomto blogu nechcela spomínať (a ani nebudem, tvárme sa že som toto nenapísala). 

Hnusí sa mi byť materiálom, vecou, majetkom. Vyzerám ako vec dofrasa?! Mám city, žiaľbohu. Som človek. Bytosť. (Zvieratko, lol.) Chcem aby sa ku mne chlapi správali úctivo, a nie čítať a počúvať dokola frázy typu "za fajku ti zaplatím kérku", "ideme na vécka?", "moje ruky medzi tvojimi stehnami" a podobne. Štve ma to, sama pred sebou akoby som strácala úctu a hrdosť. Potom k tomu prichádza taký jemne submisívny kukuč a som v riti. HRDOSŤ, DIEVČA!!!!!

A druhá debata? S Tomim, o tom, ako pózujem že už na nič, ničomu ani nikomu neverím. PPPN. Prevencia proti permanentnej naivite. (Nezaberá, zbytočné.) Vraj časom svoje "názory" zmením. Ha. O dve hodiny budú fuč.

(Teraz to "ha" berte ako vyprsknutie alebo úškrn. Nie smiech. Díki za pochrápanie.)

A tak mi v hlave behá text...

"On another love, another love, all my tears have been used up. And if somebody hurt you, I wanna fight. But my hands have been broken one too many times. So I will use my words, I will be so fucking rude. Words they always win, but I know I will lose."

To ako ju chápem... Bolí ho to. Chce milovať. Ale nevládze, nemôže, a ani nevie ako. Trápi ho to, ale už s tým nevie nič spraviť, istým spôsobom mu to je jedno.

Viem že dnes som zo seba nič zmysluplné nedostala, ale múza dala výpoveď.

Keep refusing, because nothing good comes from your agreement.

Gabby.

Woah. Another love.

"And if somebody hurts you, I wanna fight

But my hands been broken, one too many times

So I’ll use my voice, I’ll be so fucking rude

Words they always win, but I know I’ll lose"

O čom budem trepať dnes? Snáď nič zvláštne. Ale čo si budeme nahovárať, samozrejme.

Vyššie spomenutý song vo mne vzbudzuje rozporuplné pocity. Ale zároveň sa pri ňom cítim dobre. Páči sa mi zastretý Tomov hlas, má na mňa melancholické účinky. V dobrom zmysle. Takýto druh môžem. Takisto nemám žiadne výhrady proti klavíru. Vlastne túžim vedieť hrať na klavír. Aj na gitaru. S tým rozdielom že klavír nemám k dispozícií, haha. Jednoducho je to čarovný nástroj... Poznám zopár songov, kvôli ktorým sa chcem naučiť hrať na klavíri. Hoci s notami sa nekamarátim.

Avenged Sevenfold - I won't see you tonight part 1

"Sorrow sank deep inside my blood

All the ones around me I care for and

most of all I loved

But I can't see myself that way

please don't forget me..."

Inak moja obľúbená kapela a aj pieseň. Pripomína mi moje temné časy. Je to jednoducho nádherná skladba, doslovne. Hlas, gitary, bicie, klavír, všetko. Nehovoriac o tom že je to moja najobľúbenejšia kapela.

Guns'n'Roses - This I love

"And if she's somewhere near me

I hope the God she hears me

There's no one else could ever

make me feel I'm so alive."

Túto pieseň nepoznám dlho. Tie účinky, aké na mňa mala a aj má...sú nepopísateľné. Takisto to nebola príliš veselá situácia vďaka ktorej som ju spoznala. Chcem však hrdo poznamenať, že je to spolovice za mnou.

Gloomy Sunday

Pieseň samovrahov. Pochmúrna nedeľa od maďarského skladateľa, ktorý skladbu zložil po rozchode. Vraj sa kvôli nej zabilo už mnoho ľudí, medzi inými aj tvorca a jeho bývalá, ktorá bola nájdená mŕtva s textom piesne. Podľa mňa je však krásna, aj keď depresívna jak fras. 

A takisto sem môžem zaradiť aj spomínanú hitovicu ktorú hrajú 22462456x denne na Exprese. A tisíce ďalších, na ktoré si momentálne zase nespomeniem. Holt, skleróza je sviňa. Dokopy som zo seba opäť nič zmysluplné nedostala, iba sa vykecávam pri horiacej sviečke (zase). A nie, nie som pyroman. Len mám rada plameň.

Don't keep calm and kill yourself while listening Gloomy Sunday.

Gabby.

Orange juice, orange juice, full of dead orange's blood.

Mám rada pomarančový džús. Aj keď vedomie, koľko pomarančov kvôli nemu zomrelo...

Vegetariáni, nežerte tú zeleninu!!! Aj zemiak má právo na život a na lásku!

Čo sa toho týka, úplne logicky ma napadajú české voľby. Hail, ďalší komunista v partii. Mám pocit že sa pomaly ale isto vraciame do doby sladkého socíku keď každý mal všetko, ale nikto nemal nič.

A načo prišiel insomniac dnes v noci? O pol druhej v noci prišla návšteva. Teda, chcela prísť. Kto by im už v noci otváral, of course. Teraz by ma zaujímalo kto si dovolil narušiť môj rituál rozjímania v embryonálnej polohe s preležaným bokom. Paradoxne to plynule prešlo do nespavých snov, v ktorých mi moja podgurážená susedka telefonovala, aby som išla robiť stojku na nezasnežený kopec. Nezasnežený!!! Fakt iba sen.

Od včera večera mi na stole horí sviečka. Niežeby to fakt nejako prispievalo k duševnej pohode, to by som klamala. Len si to tak horí a horí. Okolo behá môj pes a snaží sa to zjesť. Jeden drobec má záľubu v žutí bodavého hmyzu, prípadne motýľov a menších vtákov. A druhý drobec má adrenalínovú záľubu v provokovaní susedovej nemeckej dogy, inak veľmi nepokojnej. Čo už s nimi keď sú po mne, však.

A teraz sa zamýšľam ako sa mi podarilo napísať niečo tak bez témy a zmyslu. Začala som pri pomarančovom džúse a dostala som sa k mosquito-eater-psovi. Hawk.

Keep drinking dead oranges, babes. 

Gabby.

P.S.: Práve som našla význam tej sviečky. Neustále ju zhasínať prstami a znova zapáliť.

Insomnia is not bad thing.

Nový začiatok? To sotva. Ale tvárme sa že sa mi darí ujsť od vlastnej insanity. Ha-ha. Čo by dal človek zato, aby sa naozaj zasmial na celej tej irónií, a nielen virtuálne napísal "haha". 

(Práve som sa tak skúsila zasmiať. Too weird.)

Noc.

To je jedno z fascinujúcich období, ktoré mi dávajú pocit relatívnej normality mojej osoby. A to sa nestáva často. Vtedy je všetko iné, čierne, ako to vždy vidím. Existuje len pokoj. Vyrovnanosť. Myšlienky vám plynú hlavou, nechávajú sa unášať prúdom ako slizké úhory. Nezaujíma vás, že sú tie úhory slizké. Fascinuje vás, že neplávajú proti prúdu. A to je skutočnosť, ktorá dostatočne odvedie vašu myseľ od mrzkosti, ktorú do nej prinášajú ryby.

Krv.

Viacerých jedincov odpudzuje, no ja v nej viem nájsť úľavu. Tečie mi žilami, tvári sa akoby platila nájom. A len si tak žblnká, žblnká, tečie a žblnká. V podstate nežblnká, jedine aj nájde únik z tých trubičiek ktorými je vaše telo popretkávané. Vtedy vydáva žblnkotavý zvuk, ako červený potok smrti sa pomaly rinie z rán, ktoré vám uštedrili tí, o ktorých by ste si to nikdy nemysleli. Ak sa tie hlboké rany raz zacelia, zostane vám jazva. Jazva, o ktorej po rokoch nebudete vedieť, z čoho bola. A čo tým chcela autorka povedať? Že aj keď vás niečo neskutočne trápi teraz, myslíte si, že vám to neskonale poznačí život, tak o niekoľko rokov to bude nič.

To boli dve veci. Dve z vecí, ktoré majú pre mňa hlbší význam. Nie pre ktoré sa oplatí žiť či zomrieť. Ale stoja zato.

Keep praying, shit happens.

Gabby.