Nový začiatok? To sotva. Ale tvárme sa že sa mi darí ujsť od vlastnej insanity. Ha-ha. Čo by dal človek zato, aby sa naozaj zasmial na celej tej irónií, a nielen virtuálne napísal "haha".
(Práve som sa tak skúsila zasmiať. Too weird.)
Noc.
To je jedno z fascinujúcich období, ktoré mi dávajú pocit relatívnej normality mojej osoby. A to sa nestáva často. Vtedy je všetko iné, čierne, ako to vždy vidím. Existuje len pokoj. Vyrovnanosť. Myšlienky vám plynú hlavou, nechávajú sa unášať prúdom ako slizké úhory. Nezaujíma vás, že sú tie úhory slizké. Fascinuje vás, že neplávajú proti prúdu. A to je skutočnosť, ktorá dostatočne odvedie vašu myseľ od mrzkosti, ktorú do nej prinášajú ryby.
Krv.
Viacerých jedincov odpudzuje, no ja v nej viem nájsť úľavu. Tečie mi žilami, tvári sa akoby platila nájom. A len si tak žblnká, žblnká, tečie a žblnká. V podstate nežblnká, jedine aj nájde únik z tých trubičiek ktorými je vaše telo popretkávané. Vtedy vydáva žblnkotavý zvuk, ako červený potok smrti sa pomaly rinie z rán, ktoré vám uštedrili tí, o ktorých by ste si to nikdy nemysleli. Ak sa tie hlboké rany raz zacelia, zostane vám jazva. Jazva, o ktorej po rokoch nebudete vedieť, z čoho bola. A čo tým chcela autorka povedať? Že aj keď vás niečo neskutočne trápi teraz, myslíte si, že vám to neskonale poznačí život, tak o niekoľko rokov to bude nič.
To boli dve veci. Dve z vecí, ktoré majú pre mňa hlbší význam. Nie pre ktoré sa oplatí žiť či zomrieť. Ale stoja zato.
Keep praying, shit happens.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat