Where the hell did my angels go?

Nechcem napísať o tom, čo sa ráno stalo. A ani to nenapíšem. Lebo cítim, že ak o tom budem hovoriť, ak to čo i len slovkom spomeniem, padnem na dno. A to sa už nikdy viac nestane.

Dosť ma rozčuľuje ten biely sajrajt ktorý neustále padá. Ak by som prijala jednu ponuku, o takomto čase by som sa chystala na odchod do môjho milovaného Francúzska. Lenže ktovie prečo som ju neprijala. Už beztak cítim výčitky voči svojim svojim rodičom, že som pre nich finančne náročná. Čas na plnenie snov sa odkladá na neurčito, povedala by som. Mama ide na operáciu. Nastane skúška. Pre mňa samú. Chcem si dokázať, že to čo si zaumienim aj zvládnem. Mesiac. Mesiac denného upratovania troch barov. Barov, ha. Herňa, bowling a najväčší humus na svete. Ale ja som silná a dokážem to. A naučím sa mať energiu. Ako to vidím, začnem fičať na Rockstar-e. Alebo na nejakom inom energetickom nápoji. Ale dokážem to, aby mohla byť na mňa ona pyšná. A verte tomu, že bude. 

Keep...nothing.

Gabby.

Najhoršie výčitky sú tie nemé.

Zúrim sama na seba. Keby sa to dá, kopla by som seba samú do riti. To je však zatiaľ len v hypotetickej rovine. Prečo? Past is coming. Maybe because I call it back everytime. Tu je koreň problému. Žeby som riešila minulosť preto, že nemám čo iné? Možno to tak bolo, teraz to tak nie je. Je to silnejšie ako ja, nech vrčím koľko chcem. Už zopár dní sa mi žiada po cigarete, po skrúcajúcom sa dyme nad mojou hlavou. Potrebujem  aby sa mi vpíjal do šiat, do kože a vlasov. Potrebujem to, čo si odopieram od trinásteho decembra. A potrebujem toho, koho si odopieram od dvadsiateho piateho februára. Mysliac si, že som z toho naplno vonku som sa zmýlila ako ešte nikdy. Nie som. Chytí ma to v časoch, ktoré si dovolím označiť za temné. A tie práve teraz po večeroch prebiehajú. Vtieravé spomienky, myšlienky a predstavy ktoré sa nikdy nesplnia. Nie si v nejakom naivnom románe, drahá. Toto je realita. Nikto sa tu nebude zaujímať o to ako sa cítiš. O dôvod prečo sa tak cítiš. A už vonkoncom sa nikto o teba nebude starať. Tu nie je žiadny princ ktorý ťa bude brániť. Akokoľvek silno si toto dokola stále opakujem, má to na mňa pramalý vplyv. Akoby som tomu nechcela ani veriť. Samozrejme že nechcem. Predsa som tá naivná slečna, ktorá verí, že každý má v sebe kúsok dobrého a má najčistejšie úmysly. Tomu sa povie naivita - level: ja. Znovu po večeroch plakávam s hudbou v hlave, znovu odpovedám na zvedavé otázky príkro a odporne. Znovu týram samú seba a znovu odolávam pokušeniu urobiť to čo som robila vždy v takejto situácií. 

Ale ja som silná a ja to zvládnem. Nezmením sa na nepoznanie, to nejde. Iného človeka zo seba neurobím. A žiaľ ani z neho a ostatných ľudí okolo mňa... Nemám byť vlastne ani prečo silná. Ale viem, že ak toto dokážem zdolať, budem si konečne môcť plniť tie najtajnejšie sny. Budem cestovať, mať plnú hlavu radosti a šťastia, a už nikdy ma neprepadne nejaká spomienka na neho, či myšlienka, ako sa asi má. Chcela som, aby bol v mojom živote dlhšie, no on je zrejme osudová osoba. Osudová osoba vás má iba niečo naučiť, nie zostať s vami po celý život. I keď to, čo vás naučí nikdy príjemné nebýva. Obzvlášť keď ste z tých, ktorí spravia tú istú chybu najmenej 10-krát. 

Keep believing.

Gabby.

I breathe you in.

Netuším prečo ma tak to tak zobralo...

Že sa na mňa pýtal. Vážne ho to zaujímalo, alebo to nadhodil len tak?

Zaráža ma, ako to so mnou cuklo.

Asi som sa už načisto zbláznila.

(Muhahahahahaha ----> diabolský smiešoQ.)

Ten človek v podstate pre mňa nič mimoriadne neznamenal. 

Vlastne áno.

Mali sme si z koho robiť srandu (HAHAHAHAHA :D).

Verím v to že 15. júna nám začne leto. Všetko sa začína tváriť ružovejšie. Stále čierno, ale do ružova. Miláčik mi nakoniec ostáva tu. A v júni oslávime leto hádam aj s treťou, poprípade viac nemenovanými osobami. Verím v to.

(Pomaly sa mi zdá že opäť skĺzam k Heartlessovi. Aj keď nesmiem. And I don't fucking like it.)

I am sorry I suffocate you. It must feels like I hate you.

Gabby.

I wish you never met me.

Viete čo? Shaddix má prekvapivý vplyv na dušu. Hlavne to keď mi vrieska do hlavy pravdu.

"I tried to drown the pain away, but my pain learned how to swim."

Koľkokrát som spomínala na to čo vždy? Nikdy mi to tak nelámalo srdce. Opäť a na ešte menšie kúsky ako predtým. Budem to však aj tak riešiť? Bolesťou, nikotínom a chlastom? Utápaním sa vo vlastnej výbušnosti a agresivite, pretože veci nejdú podľa mojich snov? Nie, nie. Už toho bolo dosť. (Ozveny revolučného hlásku vo vlastnej hlave, hihi.)

Čo mi pomáha skutočne? Začínam na to zabúdať. Zabúdam veriť. Ale ďalšie udalosti mi nasvedčujú, že nesmiem prestať. Len ono to ide vážne ťažko, keď sa vám pred očami rútia istoty. Keď vám pred očami zamdlieva človek ktorého milujete. Pomaly sa rúca aj on a najhorší je pocit bezmocnosti ktorý máte. Pretože všetko čo môžete urobiť, sú iba slová. Skutky a slová neexistujú. 

Nenávidím keď sa bezmocne pozerám na ňu ako trpí. Ako jej neviem pomôcť. Ako by som ju najradšej z toho pekla vytrhla a zriadila jej osobný raj, jej vlastný svet kde by už nikdy nemusela plakať. Či už aj navonok, alebo vo vnútri. Lebo ona si toto nezaslúži a nikdy si to nezaslúžila. Má na viac. 

A mňa ide poraziť.

Prosím, ty, tam hore. Ja viem že tam si. Tak hoď oko dole a pozri aký bordel tu je. Láskavo s tým niečo rob. Lebo schytáš dobrý kopanec do zadku. Vďaka.

Keep being hopeless.

Gabby.

And then he turns to black.

Našiel sa kráčať v lese. Bol sám, spoločnosť mu robil iba jeho vlastný tieň. Dokonca aj ten akoby mu vyčítal všetko, čo si vyčítal sám. Svetlo sa strácalo a jeho telo bolo zahalené temnotou. Osamelý s krížom na krku. S krížom, ktorý symbolizoval a zosobňoval bremeno celého jeho života.

(bliknutie RP, finančná výpomoc, 80€ rukou, 150€ orál....hrdosť, hrdosť everywhere)

Everytime you are near you leave me cold. 

...And one piece of past called me once again. And I am fucking...Fajn. Som zmätená vlastnými pocitmi že sa chcem posunúť tam keď to len začínalo, aby to vlastne nedopadlo takto. Zúfalstvo.

Niektorí ľudia sú proste ako kurence. Mŕtve kura = dobré kura.

Keep...fucking. 

Gabby.

Charming voice inside your head.

Keď sedíš s gitarou na kolenách, vybrnkávaš smutné piesne a so smútkom zo seba dostávaš ich text. Keď gitara plače spolu s tebou, tvojím hlasom.

"So bum me a cigarette, buy me a beer

Till i'm happy to be here, happy to be here

With all of my family, hookers in heels

And the men who watch them like hungry black eels"

Slzy začali svoju zvyčajnú púť po mojej tvári. A dôvod sa zase nedostavil. Či ich mám toľko, že si neviem vybrať...? Sama neviem. Rozhodne to však chcem skončiť. Nepomáha mi to... Ale ak si pustíte ten song, pochopíte o čom hovorím. 

...

Gabby.

Memories.

V tme sa črtala silueta muža schúleného na posteli. Muža? Nie, vlastne chlapca. Vekom mohol byť muž, ale hlava mu v tomto odporovala. Tvár si zakryl dlaňami, akoby sa tak mohol chrániť pred návalom spomienok. Jeho vlasy už dávno neboli farby mesačného svitu; farby, ktorú tak milovala. Farby, ktorej sa kvôli nej zbavil. Modré oči stratili večnú iskru, úsmev nehovoril o šťastí. Bol iným človekom. Bola to tajná a tichá zmena, ktorá nastala po tom.

Mrzelo ho to. Keď ju strácal, nevidel to, bol nevšímavý. Po smrti jeho starkého bol však citovo na tom zle, ona to akceptovala. Ale v podstate to ani nezvládla... Podľa jej slov, láska zmizla už dávnejšie, ale ona bola pobláznená. Nie do neho, do predstavy lásky. On jej to všetko sľuboval. Bola to malá, štrnásťročná slečna, nepobozkaná a bažiaca po niekom, kto by jej ukázal lásku. On jej líčil ich spoločný život, ich spoločné leto a bývanie v zahraničí po maturite. Dával jej sladké reči, o ktorých doteraz nevie, či boli pravdivé.

***

Čo bolo bolo. Netreba sa za tým obracať. Ale občasný pohľad späť nie je zakázaný.

Keep crying.

Gabby.

Since our luck ran out.

Sedím zabalená v mojej milovanej červenej deke a rozjímam, ako môže mať moja sestra TRI baterky do foťáku a všetky tri VYBITÉ. Logišn.

Chystám sa von, čo nie je príliš rozumné v tomto okúzľujúcom počasí. Dlhšie som nepísala ani svojmu papierovému kamošovi, za čo mám mierne výčitky. No čo. Keď si ako 60-ročná budem čítať pubertiacke denníky, budem mať veeeelikánske okno. :D

Myslela som že po monitoroch a maturách všetko pominie. Nepominulo. Ťažobný pocit zmizol na malú chvíľu, a potom sa zasa objavil. Zlý ťažobný pocit, fuj to! 

Čo v poslednej dobe cítim? Nič. Nechuť. Túžbu po vzťahu a zároveň nechuť oddeľovať tie zrná od pliev. Nechuť preberať všetok ten odpad aby som našla niečo stráviteľné. Príde mi smiešne, ako som si myslela, že sa nedokážem namotať na nedokonalého chlapa. Nebodaj by nemal radiátor na bruchu, nebol najväčší jebač v celom okolí a ja by som ho chcela? Hmmm. Neexistuje. To by som povedala cca pol roka dozadu. 

Radšej už nikdy nehovorím nikdy. Čakám kým sa dostatočne nabije aspoň jedna batéria nech si môžem ísť oblesknúť môj ego-face. Žiaľ, príliš sa s foťákom nekamoším. Zlý foťák, fuj to!

Keep ignoring.

Gabby.

Memories died again.

Konečne plné jazero, na ktorom plávali labute. Poniektoré si čuchali pazuchy, iné zasa páchali samovraždu.

Na betóne sedeli dve kočky. 

Na pohľad bolo jasné, že sa nerozprávali o šťastných veciach. Boli to depresie, dlhé časy temna a smútku, ktoré nanovo pretriasali a ktoré za dohárania poslednej cigarety odhadzovali do neznáma. 

Posledný centimeter mentolu.

Posledné slová patriace niekoľkým mužom, ktorí sa nám postarali o krušné chvíle.

Posledné spomienky na krásne ale falošné slová.

Posledné spomienky na silné objatia.

Posledné spomienky na pocit, keď ma tak pevne držal a vyzeralo to, akoby ma nechcel pustiť...

A ja som tomu uverila. 

"Hlúpe, naivné jahniatko." "Zvrátený, masochistický lev."

Až nato, že toto nie je krásny, romantický príbeh o láske a nesmrteľnosti. 

Toto je kurevská realita.

Fuck you, reality.

Gabby.

You can't trust a cold-blooded man.

Zmeny, a zároveň stereotyp. Vnímate niekedy svet okolo seba? Nemyslím si. Prázdne pohľady, vymyté mozgy náhliace sa ulicami za vlastnou smrťou. V jedinom dojme, že to, za čím sa náhlia, je dôležité. Že to musia urobiť. Pritom jediná vec, ktorú človek musí, je zomrieť. Ostatné je však iba na nás samých, ako ten krátky čas strávime alebo stratíme. 

V posledných dňoch sa mi hlavou premieľa mnoho tvárí, ktoré mi vstúpili do života. Nemuseli ho ani výrazne ovplyvniť, stačí, že som odmietla a pochovala niečo, čo mohlo byť. Žiaľbohu tým myslím aj to úbožiatko Dominika, ktorý sa ozýva akonáhle zavetrí moju slabosť alebo zmenu nálady. Majo, ktorý sa neozýva vôbec, neviem či vôbec žije a ak, tak ako. Nechcem si priznať, že mi tá metla proste chýba. Milanko. Miňo. Najdrahšie stvorenie mužského rodu, ktoré poznám. Jeden z mojich osobných anjelov, ako tých ľudí rada volám. Vďaka nim som tam kde som, vďaka nim vlastne som. A nezapieram, aj vďaka ľuďom ktorých zvyknem označovať titulom rodina. Milujem ich, aj keď mi dobre strpčujú život (občas).

Ach, tie prekliate spomienky. Brázdila som čierne ulice plné prázdna a kričiace tichom, v snahe dostať to zo seba von a cítiť tie prekliate slzy na lícach. Tie potvory však iba vykukli, no na svetlo (vlastne tmu) sveta príliš nechceli. Premohli ma, pripúšťam. Telom som mechanicky robila ďalšie a ďalšie kroky po naučenej trase, no dušou som sa vracala do posledných mesiacov. Prežívala som opäť šťastné aj smutné chvíle, pocity zoslabené časom sa opäť vynárali kdesi z kútov duše. Zistila som, že minulosť sa bude s vami ťahať stále. Môžete ju poslať do pekla x krát, ona tu bude stále s vami. Jediné čo vám zostáva je prijať ju takú, aká je. No regrets, only memories.

Don't regret anything, because even the bad thing has its own meaning and sense.

Gabby.

Beg me to stay.

Mám na sebe to skurvené a prekliate tričko, po lícach sa mi rinú slzy jak keby im zato platili a bolia ma všetky jazvy.

Po ňom. Po nich. Po mne samej.

Psychiatria, prosím. Right place for me.

Rise Against - Live at Rock am Ring 2010

Zvláštny pocit keď človek príde na to, že má vážne problémy so sebaovládaním. Asi sa dám na box, hihi.

It is hard to be an artist.

Gabby.

P.S.: Ten pocit že vám osud nedopraje najesť sa. Vyjebať celú omeletu na zem, ktorá by bola taká lahodná, to je také neurotické. Moje.

Go all alone.

Memories never fade.

Memories kill the presence.

Memories, let's drown in pain.

Memories won't give you answers.

Actually, I don't know what I should write. 

Actually, I don't know how calm down myself.

Actually, I have a blood on my hands.

Actually...It's hard to be a psychopath.

...

Gabby.

You gotta have a lot of heart and believe in yourself.

Sedím si na gauči a nechávam sa osvietiť. Na spodnej pere sa mi robí opar, how ironic. Práve nadobúdam svoje dávno stratené sebavedomie (rekordné 3 dni neznášam svoj vzhľad), takže to vidím že za Dadou pôjdem v štýle 90s. Alebo aspoň neprehliadnuteľne, nech si majú okolití osadníci dôvod klopkať po čele.

Nachádzam vlastný smer motivácie, pomaly sa prebúdza aj chtíč ísť vpred. Zaumienila som že budem šťastná, spokojná a budem sa mať rada. Čítam si motivačné listy a výroky "slávnych". Teším sa z prvého jarného slnka a srdiečko mi nepatrne stískajú spomienky na minulé leto, na Miňa. Chvíľami sa ma zmocňuje infantilný strach že mi odíde do Indie a ja tu ostanem sama napospas mojej povahe a okolitému svetu. Mám toho chalana rada. S ním som bola vždy šťastná. Pure happiness.

Videli ste? Nieže by som nebola milovníčka gitár, či snímačov...alebo šampanského. Ale Synyster lover som jednoznačne najviac.

Keep loving yourselves.

Gabby.