Memories.

V tme sa črtala silueta muža schúleného na posteli. Muža? Nie, vlastne chlapca. Vekom mohol byť muž, ale hlava mu v tomto odporovala. Tvár si zakryl dlaňami, akoby sa tak mohol chrániť pred návalom spomienok. Jeho vlasy už dávno neboli farby mesačného svitu; farby, ktorú tak milovala. Farby, ktorej sa kvôli nej zbavil. Modré oči stratili večnú iskru, úsmev nehovoril o šťastí. Bol iným človekom. Bola to tajná a tichá zmena, ktorá nastala po tom.

Mrzelo ho to. Keď ju strácal, nevidel to, bol nevšímavý. Po smrti jeho starkého bol však citovo na tom zle, ona to akceptovala. Ale v podstate to ani nezvládla... Podľa jej slov, láska zmizla už dávnejšie, ale ona bola pobláznená. Nie do neho, do predstavy lásky. On jej to všetko sľuboval. Bola to malá, štrnásťročná slečna, nepobozkaná a bažiaca po niekom, kto by jej ukázal lásku. On jej líčil ich spoločný život, ich spoločné leto a bývanie v zahraničí po maturite. Dával jej sladké reči, o ktorých doteraz nevie, či boli pravdivé.

***

Čo bolo bolo. Netreba sa za tým obracať. Ale občasný pohľad späť nie je zakázaný.

Keep crying.

Gabby.