Zmeny, a zároveň stereotyp. Vnímate niekedy svet okolo seba? Nemyslím si. Prázdne pohľady, vymyté mozgy náhliace sa ulicami za vlastnou smrťou. V jedinom dojme, že to, za čím sa náhlia, je dôležité. Že to musia urobiť. Pritom jediná vec, ktorú človek musí, je zomrieť. Ostatné je však iba na nás samých, ako ten krátky čas strávime alebo stratíme.
V posledných dňoch sa mi hlavou premieľa mnoho tvárí, ktoré mi vstúpili do života. Nemuseli ho ani výrazne ovplyvniť, stačí, že som odmietla a pochovala niečo, čo mohlo byť. Žiaľbohu tým myslím aj to úbožiatko Dominika, ktorý sa ozýva akonáhle zavetrí moju slabosť alebo zmenu nálady. Majo, ktorý sa neozýva vôbec, neviem či vôbec žije a ak, tak ako. Nechcem si priznať, že mi tá metla proste chýba. Milanko. Miňo. Najdrahšie stvorenie mužského rodu, ktoré poznám. Jeden z mojich osobných anjelov, ako tých ľudí rada volám. Vďaka nim som tam kde som, vďaka nim vlastne som. A nezapieram, aj vďaka ľuďom ktorých zvyknem označovať titulom rodina. Milujem ich, aj keď mi dobre strpčujú život (občas).
Ach, tie prekliate spomienky. Brázdila som čierne ulice plné prázdna a kričiace tichom, v snahe dostať to zo seba von a cítiť tie prekliate slzy na lícach. Tie potvory však iba vykukli, no na svetlo (vlastne tmu) sveta príliš nechceli. Premohli ma, pripúšťam. Telom som mechanicky robila ďalšie a ďalšie kroky po naučenej trase, no dušou som sa vracala do posledných mesiacov. Prežívala som opäť šťastné aj smutné chvíle, pocity zoslabené časom sa opäť vynárali kdesi z kútov duše. Zistila som, že minulosť sa bude s vami ťahať stále. Môžete ju poslať do pekla x krát, ona tu bude stále s vami. Jediné čo vám zostáva je prijať ju takú, aká je. No regrets, only memories.
Don't regret anything, because even the bad thing has its own meaning and sense.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat