Snažíš sa byť drsná vzhľadom, aby si zakryla tú slabosť vo vnútri.
Pocit keď mi rok dozadu v podstate neznámy človek povedal o mne pravdu? Na nezaplatenie. Hnev, úzkosť a napokon uznanie. Celá ja.
O čom chcem písať? V podstate o ničom. Skutočnosti ktoré ma trápia sa bojím napísať, pretože ak náhodou nie sú skutočné, tak by sa skutočnými stali. (Everyone knows what I mean, of course.)
Vzďaľujú sa. Tak, akoby boli ostrovmi. A ja sa strácam v šírom mori, ďaleko od tej spásonosnej pevniny v ktorej ako jedinej vidím istotu.
Je ťažké byť sama. Je ťažké byť sama so sebou.
Vo vlastnej hlave, každý jeden deň. Zaoberať sa tým istým čo pred polrokom, snívať o tom istom, čo nikdy nenadobudne skutočné a reálne obrysy.
Ten pocit, keď vlastná matka spomenie jednou vetou to, na čo sa snažím zabudnúť už riadnych 7 mesiacov. Staré rany boli otvorené a nové sa práve otvárali. Jedna, druhá, tretia. Postupne za sebou. Perličky krvi vyvierali spod kože na svetlo sveta aby opísali vnútorný stav majiteľky.
Som šialená, viem.
A netvrdím to len preto aby som bola "oh so fucking hipster".
Čo ma privádza k ďalšej citácii.
Všetci ste true, pure, či core. Klamete samých seba tým akí ste výnimoční či nebodaj originálni. Spamätajte sa.
To by bolo nadnes snáď všetko.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat