Stratila som tajomstvá. Neviem už viac písať. Čo vlastne viem? A sú vôbec depresie dedičnou záležitosťou...?
Genetika je fajn vec. Teda čo sa všeobecnosti týka. Inak namiešava blbé koktejly toho kým sme. Fakt blbé. Myslím tak blbé, ako keď zmiešate rum s pivom a na to hodíte vodku. (Zasa som pri chlaste. Dokážem niekedy prirovnávať k niečomu inému?) A ako som to dopadla? Skrývam sa pred všetkými. Ak by to šlo, skryla by som sa najradšej pred sebou. (Keď o dedičnosti, pri schizofrénií je pravdepodobnosť nejaké 3%. Hmmmmmm...) Prázdnota, žiadny pocit ktorý by tú prázdnotu naplnil, žiadny človek, žiadna činnosť, absolútne nič.
Nevidím najmenšiu nádej ani v tom, v čom som pred istou dobou videla spasenie. Oplatí sa vôbec písať že ma to ubíja? Má zmysel si priznávať že zase neviem ako ďalej? Nemá. Pretože to absolútne nič nezmení. Nie som v rozprávke so šťastným koncom. Tu nikto nepríde s čarovným nápojom ktorý keď vypijem, budem šťastná naveky (vekov, aaaameeeen). Buď sa pretlčiem sama, alebo sa nechám udupať. Druhá možnosť je mierumilovnejšia. Keby...keby vedeli, ako neznášam každý jeden pohľad ktorým ma obdaria. Ako neznášam tie hnusné tváre, ako na mňa vyvaľujú okále a v duchu ma označujú za najväčšiu socku na svete. Nevedia ako strašne sa mi to hnusí. Ako strašne by som chcela byť niekým iným. Alebo niekde inde. S inými ľuďmi. S inými myšlienkami. Nikto by mi nepripomínal zakázané. A záchvaty zlosti, sebaľútosti a bezmocnosti by nebolo potrebné tlmiť bromazepamom.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat