Je to zvláštne. Celý tento stav. Netýka sa to konkrétnych vecí, skôr je to len také prechodné, povedala by som. V prvom rade som šťastná že už je jar. Hoci aj dážď, ale je mrte teplo. A to je to čo som chcela.
Hoci som permanentne v miernej depresii, nie je to už také zlé. Aj keď dnes si ma démoni podali dodatočne za celý týždeň.
Zbožňujem ten pocit. Sedím v autobuse, v ušiach mi znie neprikrášlená pravda kvôli ktorej si pri mňa nikto nesadne. Je to rešpekt alebo strach? Som divná, či zlá? Nič. Som to ja. Chcem však písať o tom čo som počas svojho nowhere-tripu zažila. Nie, nie je to nič špeciálne a zvláštne. Obchodné centrum plné ľudí, mierna úľava ktorá sa ma zmocnila na streche. Fascinujúci pohľad z niekoľko metrovej výšky dolu. Myšlienky ktoré sa utápali v radosti a dusili sa žiaľom zároveň. Koľkokrát ma napadlo skočiť? Nikdy som to nespravila, a ani nemienim. Vážim si svoj život...nech je aký je.
Najviac ma paradoxne rozveselili ľudia. Deti na ihrisku. Bajkeri na dráhe. To, že sa tam uvoľnene smiali. Cítila som z nich eufóriu, úplnu radosť a číre šťastie. Sálalo z nich na metre. Ťahalo ma to k nim, chcela som, aby tým šťastím nakazili aj mňa. Aj keď som si myslela že to nie je možné, predsa vo mne len kúsok zostal. Dúfam že sa tam udrží čo najdlhšie. Verím v to. Nedúfam. Verím.
A čo ľudia všeobecne? Kapitola sama o sebe. Roztržití postarší pán so štósom papierov pod pazuchou. Mačovia s väčším egom ako mozgom. Zamysleniahodní ľudia sediaci na lavičke a pozorujúci okolie. Tá pretvárka vládnúca v skupine post-pubertálnych detí. Hranie sa na niečo čím nie som, a nikdy nebudem. To je zrejme heslo dnešnej generácie.
Na moment som si spomenula. Skôr než som stihla zahnať všetko naspäť do šuflíka a zamknúť ma premkol ten čudný pocit. Čierna hora. Korzo...Korzo. Tam už nikdy v živote nevkročím...Tobôž nie pod hrozbou smrti. Too much memories and too much stupid things I have done. A vôbec...som rada že sa mi podarilo nejako sa odosobniť. Keď už nie je sneh, nie je nič čo by mi to všetko pripomínalo, je to lepšie. Nový začiatok. Som rada že môžem vojsť do "pivnice" bez toho, aby som sa sklátila od nervov a plaču. Je mi to už jedno. Minulá sobota na mňa vyvinula priaznivý a žiadaný vplyv. Misia splnená, môžem žiť ďalej.
Yolo.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat