Nie je ani päť hodín ráno, a ja za zvuku kvapiek dažďa buchotajúcich po parapete píšem ďalší článok. Mám obrazne povedané "plné gate", pretože mi viac-menej mokvá Albert (ľavé ucho) a mám bobek že bude robiť zlotu.
Ako sa tak všetko kúpe v tej milosrdnej tme, uvažujem, či človek prestane chcieť zakázané ovocie. Keď ovocie už nebude zakázané, stratí svoje čaro, a s ním opadne aj záujem človeka. Keď to zakázané ovocie dostane, dostaví sa prchavý pocit satisfakcie a spokojnosti, a o chvíľu človek špekuluje zasa, tentoraz pre túžbu po niečom inom. Zväčša po tom, čo mu nesmie byť dopriate, po tom, čo morálne alebo dokonca kriminálne zákony zakazujú. Tiež patríte do tejto skupiny? Gratulujem, pretože do nej patria bezpodmienečne všetci. Ako jeden človek povedal, muži (a ženy) chcú len to čo nemôžu mať. Venujme mu všetci to jedno virtuálne ťap-ťap.
Čo sa týka môjho osobného života, a nie daždivých úvah, tiež to nie je dvakrát slávne. Modlím sa v to, aby pršať prestalo. Inak sa môj dnešný výlet do Veľkých Ripňán razom ruší, a ja ho súrne potrebujem. Potrebujem moju drahú sestru, potrebujem si vykydnúť kýbeľ depresií na Mare a na našej stanici. Zdá sa vám to paranoidné, alebo infantilné? Možno. Mne to však aspoň na chvíľu pomáha. A čo sa paranoje týka, tak dnes jej bude "požehnáno". Takisto ako aj citlivosť. Ak ma niekde uvidíte, nehovorte na mňa, rozplačem sa a zbijem vás.
Keep praying for change.
Gabby.
Žádné komentáře:
Okomentovat